Päť jazykov lásky pre deti

Recenziu vypracovala Natália Repová, študentka Pedagogickej fakulty UK v Bratislave.

Použitá literatúra: Gary Chapan a Ross Cambell, 5 jazykov lásky pre deti, USA, Slovak edition Porta libri, 2012, 2015, ISBN 978-80-8156-057-6

Gary Demonte Chapman  je americký autor série kníh 5 jazykov lásky, poradca pre vzťahy a moderátor. Je riaditeľom Marriage and Family Life Consultants, Inc. Moderuje rozhlasový program o manželstve a o vzťahoch, ktorý sa vysiela na viac ako 100 rozhlasových staniciach a na internete.  Ross Campbell je autorom bestselleru Ako milovať svoje dieťa a pôsobí ako klinický psychiater, vo svojej práci sa zameriava najmä na vzťahy rodičov a detí.

Obaja autori už viac ako 30 rokov píšu, rozprávajú o láske a vzájomne obdivujú svoju prácu. Spoločne napísali svetový bestseller z oblasti rodinného poradenstva kde prezentujú, že  každé dieťa vyjadruje a prijíma lásku rôznymi komunikačnými štýlmi. Jazyk lásky rodiča môže byť úplne iný ako jazyk lásky dieťaťa. To prináša zranenia a nedorozumenia. Objavte primárny jazyk lásky vášho dieťaťa a naučte sa mu efektívne vyjadriť vašu lásku – nadobudne tak istotu, že ho milujete a prejaví sa to na jeho postoji a správaní.

So svojimi deťmi môžeme hovoriť nasledujúcimi jazykmi lásky: fyzickým dotykom, slovami uistenia, pozornosťou, darmi a skutkami služby. Kniha je písaná nenáročným a ľudským štýlom, radí rodičom ako zlepšiť vzťahy s deťmi,  ako napĺňať a udržiavať ich emocionálnu nádrž plnú, popisuje jednotlivé jazyky lásky ale aj to ako ich u detí  rozpoznať, hovoriť nimi či zvládať hnev, pomôže vám lepšie pochopiť vzťahy nie len medzi rodičmi a deťmi ale aj  vzťahy všeobecne. Môže byť veľkým prínosom pre rodičov ale aj učiteľov, vychovávateľov a ľudí pracujúcich s deťmi. Asi najväčším príkladom pre mňa je, aké dôležité a účinné je isť deťom vlastným príkladom.

Láska je základ

Podľa autorov je základom výchovy bezpodmienečná láska, je ľahšie vychovávať dieťa, ktoré má plnú emocionálnu nádrž, z ktorej čerpá aby dokázalo prekonávať náročné obdobia v živote.  Emocionálnu nádrž dopĺňame vtedy ak hovoríme jazykom lásky nášho dieťaťa. To či z našich detí vyrastú schopní a šťastní ľudia alebo neistí, neprístupní, zatrpknutí a nezrelí záleží len na nás. Kniha nás hneď v úvode motivuje veď kto by nechcel vyrovnané a šťastné dieťa?

Jazyk lásky č.1: Fyzický dotyk

Ako prvý je nám predstavený jazyk lásky fyzický dotyk tieto deti majú radi objatia, bozky, hladkanie po vlasoch, túlenie sa ale aj spoločné hry, ktoré vyžadujú dotýkanie a pohyb. Fyzický dotyk je veľmi je dôležitý ak je dieťa choré, citovo zranené či unavené.  Keď je dieťa malé dotýkame sa ho prirodzene, avšak ako deti dospievajú rodičia od dotykov upúšťajú čo je podľa autorov chyba, detí sa treba dotýkať v každom veku len iným spôsobom. Ak fyzický dotyk používame ako vyjadrenie hnevu a nepriateľstva, tieto deti hlboko zraňujeme.

 Jazyk lásky č.2: Slová uistenia

Ak sú jazykom lásky vášho dieťaťa slová uistenia jeho emocionálnu nádrž napĺňajú pochvala a uznanie, frázy ľúbim ťa alebo mám ťa rád no taktiež pochvala za dobre vykonanú úlohu, prípadne milá prezývka, o ktorej viete len vy dvaja. Druhá kapitola je doplnená príbehom o Markovi Eklundovi, ktorého zabili vo Vietname, on aj jeho spolužiaci už ako dospelí ľudia mali odložené lístky, ktoré si písali na podnet učiteľky. Boli to zoznamy vecí, ktoré si na sebe navzájom vážili. Príklad odkazov ma nadchol a rozhodla som sa ho aplikovať aj do práce vychovávateľky.

Jazyk lásky č.3:Pozornosť

Pozornosť by mala zahŕňať príjemný, láskavý pohľad, kvalitný rozhovor, spoločné varenie a stolovanie alebo návštevu kina. Najdôležitejším faktorom pozornosti nie je ani tak samotná činnosť ako skutočnosť, že ju robíme spolu. Bez dostatočného prísunu pozornosti a spoločne tráveného času deti prežívajú neistotu, či ho rodičia vôbec majú radi.

Jazyk lásky č.4:Prijímanie darov

Darovanie a prijatie daru môže byť silným vyjadrením lásky a tento pocit si môžeme pripomínať celý život. Pri zahŕňaní darmi  ale musíme byť opatrní, deti dokážu vycítiť či je dar naozaj vyberaný zo záujmom alebo len „uplácanie“. Nie všetky dary musia byť z obchodu, pokiaľ je niečo vyrobené z lásky deti to dokážu oceniť.

Jazyk lásky č.5:Skutky služby

Najvyšší cieľ služby je pomôcť deťom stať sa zrelými dospelými ľuďmi, ktorý dokážu prejavovať skutky služby iným ľuďom. Naše vlastné skutky sa môžu stať modelom pre skutky a správanie sa našich detí. Veľmi múdre a pravdivé tvrdenie, ktoré motivuje samotných rodičov k sebapoznaniu a k vlastnej zmene k lepšiemu. Ak sú jazykom lásky vášho dieťaťa skutky služby poteší sa ak mu pomôžete s domácou úlohou, pripravíte mu jeho obľúbené jedlo či špeciálne prekvapenie.

Ako objaviť primárny jazyk lásky vášho dieťaťa

Podľa autorov ak  hovoríme k dieťaťu piatimi jazykmi  lásky a pritom sa sústreďujeme na jeho primárny jazyk lásky, ukazujeme mu tým ako milovať ostatných, že aj ono sa potrebuje naučiť hovoriť jazykmi lásky druhých ľudí. Ak chceme objaviť jazyk lásky svojho dieťaťa kniha nám poskytuje návod. Ak nevieme rozpoznať jazyk lásky našich detí hneď ako si  zaumienime nezúfajme, ako radí kniha naučme sa hovoriť všetkými jazykmi pomôže nám to aj pri zlepšovaní našich partnerských či príbuzenských vzťahov. Ak sa nám to podarí vyrastú s našich detí výnimoční ľudia.

Výchovné opatrenia a päť jazykov lásky

Autori nás v knihe prevádzajú tiež kapitolou o výchove. Výchova je tréning, dôsledná snaha viesť dieťa od malička do dospelosti k zrelosti, čo mu umožní byť zodpovedným členom spoločnosti. Doviesť dieťa „k dokonalosti“ nie je prechádzka ružovou záhradou a vyžaduje všetky typy komunikácie ako aj zahŕňanie láskou. Kniha upozorňuje na spájanie si pojmov výchova a trest. Aj keď je trest súčasťou výchovy stále je tou najnegatívnejšou. Autori prirovnávajú výchovu bez lásky k používaniu stroja bez oleja. Stroj chvíľu funguje ale potom sa vážne poškodí. Čím viac sa cíti dieťa milované, tým ľahšie je vychovávať ho. Avšak počas ranného veku dieťaťa by mali rodičia presadzovať pravidlá a dbať na ich dodržiavanie. Predtým než ideme svoje dieťa vychovávať mali by sme sa uistiť, že je jeho nádrž lásky plná, ak sa s nami dieťa neidentifikuje bude na všetky požiadavky zo strany rodičov reagovať negatívne. Kniha predstavuje niekoľko metód, ktorými môžeme efektívne ovládať správanie svojho dieťaťa. Ak sa naučíme rozumieť jazyku lásky nášho dieťaťa bude pre nás ľahšie zvoliť si aj výchovnú metódu. Nezabúdame na to, že cieľom výchovy je napraviť nesprávne správanie a pomôcť dieťaťu vyvinúť si sebadisciplínu.

Päť jazykov lásky a učenie

Doctor Burton White, zakladateľ a riaditeľ Harvardského predškolského projektu, hovorí: „Zdá sa, že k tomu aby človek dosiahol svoj potenciál potrebuje dostať prvotriedne vzdelanie a v prvých troch rokoch života.“ S týmto tvrdením súhlasia aj sociológovia a učitelia, sú presvedčení, že stimulácia malých detí rozvíja ich budúce vzdelávacie schopnosti. Vhodná výchova a podpora detí môže dopomôcť k ich rozvoju inteligencie ako aj sociálnych zručností. V nižšom veku detí je ľahšie viesť ich k učeniu pretože majú vrodenú motiváciu učiť sa, skúmať. Ak dieťa v situácii keď sa niečo učí zažíva nudu odmietne aj tú najlepšiu lekciu. Sú typy rodičov, ktorí sa starajú len o to aby ich deti neboli hladné, boli ošatené atď. Takéto dieťa síce rastie fyzicky ale intelektuálny a sociálny vývin je narušený. Dôležitá je tiež rola otca, čím viac času otec s deťmi strávil tým vyššie vzdelanie dosiahli a čím silnejšie bolo puto tým menej boli deti náchylné k problémovému správaniu. Za kľúčovú motiváciu dieťaťa je pokladané prinútenie dieťaťa aby prevzalo zodpovednosť za svoje činy. Trpezlivo sledujme čo naše dieťa priťahuje a povzbudzujme ho ale počkáme až ono prejaví iniciatívu, bude motivované tým, že sme mu dovolili prebrať zodpovednosť.

Hnev a láska

Koreňom väčšiny problémov v spoločnosti je zle zvládnutý hnev, napriek tomu, že má pozitívne miesto v našom živote a tiež vo výchove. Základnou dobrou funkciou hnevu je motivovať nás, nie je ani dobrý ani zlý, záleží len na spôsobe ako s ním zaobchádzame. Kým rodičia samotní nebudú vedieť zvládať hnev nebudú schopní to naučiť ani svoje deti. Ak ich to ale naučia správne majú v živote veľkú výhodu. Budú ho využívať vo svoj prospech. Dobre zvládnutý vlastný hnev nám pomáha rozvinúť si dobrý a pevný charakter. Dôležité je, že hnev sa nám z detí nikdy neporadí vytĺcť, nechajme deti aby hnev verbalizovali, znížite tým riziko pasívno-agresívneho správania. Práve táto kniha nám ponúka návod ako hnev zvládnuť.

Ako hovoriť jazykmi lásky v rodine s jedným rodičom

Napĺňať emocionálnu nádrž láskou býva niekedy ťažké a obzvlášť ak je na to rodič sám. Kniha venuje kapitolu aj tejto problematike a radí ako pomôcť dieťaťu spracovávať žiaľ v prípade, že príde o jedného z rodičov či už smrťou alebo rozvodom rodičov, kedy je emocionálna nádrž vážnou traumou prederavená. Deti deprimované negatívnymi pocitmi len ťažko dokážu jasne premýšľať. Je potrebná pozornosť rodiča, starých rodičov príbuzným alebo psychológa. Osamelý rodič snažiaci sa napĺňať potreby svojho dieťaťa tiež potrebuje lásku ako ktokoľvek iný. Môže ju nájsť vo svojich deťoch, pretože tie nás naozaj milujú.

Ako hovoriť jazykmi lásky v manželstve

Niekto raz povedal: „Najlepší spôsob, ako milovať svoje deti, je milovať ich matku/otca.“ Kvalita manželstva výrazne ovplyvňuje spôsob, akým pristupujete k deťom. Ak je manželstvo zdravé, láskavé a čestné aj na výchove detí budete pracovať ako jeden tím. Budete im dobrým príkladom. Ľudia obyčajne vstupujú do manželstva v období zaľúbenosti no postupne sa život stáva stereotypnejší a otupnejší. Vieme pomenovať rozdiel medzi zaľúbenosťou a pravou láskou. Zaľúbenosť je pocit, ktorý sme prežívali na začiatku vzťahu, je dočasná. Pravá láska je keď potreby druhého kladieme na prvé miesto a túžime aby partner osobne rástol a aby sa mu darilo. Mimomanželské aféry totiž začínajú tak, že ľudia chcú opäť prežiť opojný pocit zaľúbenosti.

Príležitosti

Ak budete hovoriť k vášmu dieťaťu piatimi jazykmi lásky, neznamená to automaticky, že pominú všetky problémy ale pravdepodobne do vášho domova vnesú pokoj a stabilitu. Možno ste mladý pár s malými deťmi, možno ste dospelý, možno je na čítanie tejto knihy vo vašom prípade neskoro. Dobrou správou je, že príležitosť je tu vždy, ľudské vzťahy nie sú statické vždy je tu potenciál niečo zlepšovať. Na to aby ste si vybudovali lepší vzťah zo svojimi deťmi nikdy nie je neskoro.

 

Tajomstvo výchovy šťastných detí 

Recenzia Lívie Stanovičovej, študentky Pedagogickej fakulty UK v Bratislave

Použitá literatúra: Steve Biddulph: Tajomstvo výchovy šťastných detí. Praha: Portál, 1999. 133 s. ISBN – 80 – 7178 – 334 – X

 Výchova detí nie je jednoduchá záležitosť. To si uvedomuje aj veľa odborníkov a v snahe pomôcť rodičom či vychovávateľom vydávajú rôzne príručky a knihy, do ktorých vkladajú svoje skúsenosti a rady. V súčasnosti je na trhu množstvo takýchto kníh. Ja som siahla po knihe ,, Tajomstvo výchovy šťastných detí“, ktorú napísal Steve Biddulph. Steve Biddulph je austrálsky klinický psychológ, ktorý pracuje v Austrálii ako rodinný terapeut. Kniha je pokračovaním úspešnej knihy ,,Prečo sú šťastné deti šťastné“.  Táto kniha ma skutočne veľmi zaujala. Autor nepoužíva žiadne odborné slová, naopak, štýl písania je veľmi jednoduchý, takže čitateľ nemá problém porozumieť obsahu. Pre lepšie porozumenie pridáva ku každej svojej myšlienke aj konkrétny príklad alebo krátky príbeh. Navyše, text sprevádzajú jednoduché, ale za to výstižné ilustrácie, ktoré knihe ešte pridávajú na atraktivite. Taktiež jednotlivé kapitoly obsahujú rôzne dotazníky a cvičenia, ktoré si môžu rodičia spolu s deťmi vyskúšať. Cieľ knihy je jednoduchý, a to, poskytnúť rodičom také rady, ktoré im pomôžu vychovať zo svojich detí mladých dospelých ľudí, ktorí majú dobré srdce a dokážu sa riadiť správnymi zásadami.

Prvú kapitolu autor nazval ,, Ľudia budúcnosti“. V úvode zdôrazňuje, že rodičia majú svoje deti chápať ako dar. Základom je uvedomiť si, akú úžasnú možnosť majú, a to – formovať nový život. S týmto tvrdením plne súhlasím, pretože existuje mnoho párov, ktoré nemôžu mať deti, a pre tých, ktorým je to umožnené, by mali byť deti ten najväčší dar v živote. Ďalej autor knihy v tejto kapitole hovorí o dvoch základných schopnostiach, ktoré potrebuje každý rodič. Nazýva ich láska nežná a prísna. Nežnú lásku charakterizuje ako schopnosť správať sa uvoľnene, srdečne a láskavo. Prísnu zasa ako schopnosť správať sa k deťom síce láskavo, ale prísne. To znamená stanoviť jasné pravidlá a trvať na ich dodržiavaní. Myslím si, že stanoviť svojim deťom určité hranice, by malo byť základom v každej rodine. Mnoho rodičov si totiž myslí, že ľúbiť svoje dieťa znamená všetko mu dovoliť a prepáčiť. Podľa autora je potrebné nájsť rovnováhu medzi nežnou a prísnou láskou. Ak je táto rovnováha narušená, vznikajú problémy.

Druhá kapitola je venovaná nežnej láske. Tá by mala u rodičov vzplanúť už vo chvíli, keď sa dozvedia, že čakajú dieťa. Je potrebné, aby dieťa cítilo, že je milované. Aby tomu tak bolo, rodičia musia vedieť svoju lásku prejavovať. Čím sú deti staršie, tým viac je možností, ako im prejaviť lásku. Po narodení je to hlavne dotyk, ku ktorému by mali rodičia vyhľadávať čo najviac príležitostí. Okrem dotyku autor vyzdvihuje aj silu pochvaly. Podľa neho deti od rodičov potrebujú počuť  bezpodmienečnú chválu, napr. ,, Mám ťa rada, pretože si “, ale aj  podmienečnú chválu: napr. ,, Ty ale pekne kreslíš.“

Myslím si, že pochvala je vo výchove dieťaťa naozaj veľmi dôležitá. Netreba to s ňou však preháňať. Podľa mňa by rodičia mali chváliť len to, čo za to naozaj stojí a mali by vedieť povedať, čo sa im nepáči. Samozrejme, treba nájsť na to tie správne slová. Dôležité je, aby ho naše slová nezranili a nedemotivovali, ale naopak, podnietili ho k túžbe zlepšiť sa.

Na to, aby deti cítili, že ich rodičia ľúbia nestačia len dotyky alebo slová. Ako píše autor: ,, Nežná láska musí nutne zahŕňať možnosť byť spolu, inak povedané, urobiť si na deti čas.“  V dnešnej dobe je však väčšina rodičov zavalená množstvom povinností a prácou, a svojím deťom sa venujú veľmi málo. Podľa autora stačí urobiť aspoň jednu jednoduchú  vec – stretnúť sa spoločne každý deň pri jedle. Je to výborná príležitosť, aby sa členovia rodiny spolu porozprávali.

Autor v tejto kapitole rieši aj jeden veľký problém týkajúci sa dnešných rodičov – aj keď si nájdu čas na svoje dieťa, mysľou sú niekde celkom inde. Buď sa preberajú  v minulosti alebo utekajú do budúcnosti. Rada znie: Žite tu a teraz, teda v prítomnosti!

Okrem času, ktorý si rodičia nájdu pre deti, je dôležité, nájsť si čas aj pre seba. Podľa autorových slov : ,, Lásku nemôžete dávať, ak nemáte jasnú predstavu o sebe.“

Posledná časť kapitoly nesie názov: Dovoľte deťom, aby boli deťmi. Poskytuje niekoľko námetov, ako to dosiahnuť. Mňa najviac zaujala táto: ,, poskytnite deťom dosť času, miesta a materiálu na jednoduché hranie. Blato, starý papier, hlina a voda sú tie najlepšie hračky.“  Pretože si myslím, že zafúľaná tvár, ruky a oblečenie k detstvu jednoducho patrí.

Tretia kapitola má názov ,,Prísna láska – tajomstvo ukáznených detí“. Podľa autora „kázeň“ (t.j. disciplína)  znamená vedieť vychádzať sám so sebou a s ostatnými ľuďmi a spolu s láskou je tým najdôležitejším,  čo môžu rodičia poskytnúť svojim deťom. Vníma ju však inak ako by sme si mysleli. Disciplínou nazýva – ,,prísnu lásku“- čo podľa neho znamená zasiahnuť do situácie, pretože máme dieťa radi a nedovolíme, aby sa ,,takto“ správalo.

V celej kapitole sa autor venuje metódam, vďaka ktorým by sa podľa jeho slov dieťa malo naučiť s rodičmi spolupracovať. Metódy nazýva „stoj a premýšľaj“ a  „dohoda“. Ak by som to zhrnula, ide vlastne o metódu, ktorá je nám z detstva veľmi známa a to: „Postav sa do kúta!“ Táto autorova metóda je naozaj založená na tom, že ak dieťa neposlúcha a nespolupracuje, rodičia by ho mali poslať do rohu miestnosti so slovami: ,,Postav sa do kúta a popremýšľaj nad tým, ako si sa správala. Ak sa upokojíš, budeš môcť odísť.“ Dieťa by si malo uvedomiť čo spravilo zle. Následne by mala nasledovať dohoda medzi ním a rodičom, že to už viac nespraví. Autor odporúča používať túto metódu už od obdobia batoľaťa. Vtedy je ešte potrebné dieťa chytiť, postaviť do kúta a držať ho tam, kým sa neupokojí. Nemalo by to však trvať dlhšie ako 1-2 minúty. Neskôr sa už naučí chodiť do kúta automaticky. Cieľom tejto metódy je prekonať staré metódy ako telesné tresty alebo manipulovanie dieťaťa pomocou pocitov hanby a viny. Autor je zásadne proti telesným trestom – myslím tým obyčajné plesknutie po zadku. Podľa neho majú deti pred tým strach a ponižuje ich to. Ja si ale naopak myslím, že obyčajné poplácanie dieťaťa po zadku mu nemôže nijako ublížiť. Samozrejme, že sa mi metóda ,,stoj a premýšľaj“ a ,,dohoda“ pozdávajú a určite by som ich chcela v budúcnosti pri výchove svojho dieťaťa používať. Ako však priznáva aj autor, v niektorých prípadoch, ako napríklad v daždi na ulici, sa použiť nedá. V tomto prípade autor odporúča metódu – ,,zodvihnúť ho a odniesť“. Ja si však myslím, že v takom prípade by určite nijako nezaškodila ,,jedna výchovná po zadku“. Každopádne, myšlienka vychovávať dieťa bez telesných trestov sa mi veľmi páči. Nie som si však istá, či sa dá aj zrealizovať.

Kapitola č. 4 nesie názov ,,Kto bude vychovávať vaše deti?“ V dnešnej dobe je veľmi časté, že matky dávajú prednosť svojej práci a ich deti umiestnia do jasieľ alebo si najmú opatrovateľku. V tejto kapitole sa autor venuje práve  veľmi skorej inštitucionalizovanej starostlivosti o dieťa. Páči sa mi, že autor podáva len svoj osobný názor. Hoci je proti tomu, aby malé dieťa vychovával niekto iný ako rodičia, nenájdete v kapitole žiadne príkazy. Naopak, rodičom odporúča, aby sa riadili tým, čo im vraví srdce. Ja sa stotožňujem s autorovým názorom. Nepáči sa mi, že matky ,,odkladajú“ ich niekoľko mesačné bábätká do jasieľ. Podľa mňa, v jasliach nedostávajú toľko lásky a vychovávatelia sa nestíhajú venovať každému individuálne. Okrem toho, že trpí dieťa, častokrát trpí aj matka. Autor sa zmieňuje, že podľa výskumov môžu tieto matky trpieť depresiami. Samozrejme, chápem matky, ktoré skutočne financie potrebujú a do práce sa musia vrátiť či chcú alebo nie. Okrem záporov však predkladá aj kladné stránky inštitucionalizovanej starostlivosti. Podľa neho si každí rodičia musia oddýchnuť od neprirodzeného stavu, kedy sú sami doma s malými deťmi. Píše o 4 dôvodoch, prečo dávajú rodičia svoje deti do jasieľ a materských škôl:

1. Faktická finančná potreba
2. Iluzórna finančná podpora
3. Tlak sociálnej skupiny
4. Radosť z práce

Pre tie matky, ktoré sa rozhodnú vrátiť sa do práce, autor popisuje všetky možnosti poskytovania starostlivosti o dieťa. Chce, aby sa rodičom na základe jeho rád podarilo nájsť riešenie, ktoré by vyhovovalo ich potrebám.

Kapitola 5 : ,,Rodičovský príspevok“. Obsah tejto kapitoly je len autorova úvaha nad tým, že ak by v Austrálii (kde autor žije) zaviedli rodičovské príspevky, matky by sa nemuseli tak skoro vracať do práce a ich deti by tak nevychovávali cudzí ľudia. Podľa jeho slov, sa veľa matiek v Austrálii vracia  do práce ešte skôr ako ich dieťa dosiahne 1 rok. Hoci sú také prípady aj na Slovensku, myslím si, že nie sú také časté.

V šiestej kapitole sa autor venuje výchove chlapcov, podľa čoho je pomenovaná aj samotná kapitola. Poskytuje v nej rodičom rady, vďaka ktorým sa im má podariť vychovať podľa jeho slov, „nového muža“ a nie muža „normálneho“, ktorý sa dnes chápe ako muž chladný, súperivý a emocionálne nezrelý. Ja osobne s týmto jeho tvrdením nesúhlasím a nevnímam mužov tak, ako sa on zmienil.

S čím však súhlasím, sú potreby chlapcov, ktoré zhrnul takto:

1. Chlapci potrebujú otca alebo aspoň niekoho, kto im ho dostatočne nahradí
2. Otcovia potrebujú pri výchove svojich synov pomoc ostatných mužov
3. Chlapci sa potrebujú naučiť, ako sa správať k dievčatám
4. Chlapci potrebujú, aby sme ich chránili pred vplyvom násilia, kvôli ktorému sa môžu správať povrchne, bezcitne a vulgárne
5. Chlapci sa potrebujú naučiť pracovať a poradiť si s rôznymi úlohami v domácnosti.

Pri výchove chlapcov je pre autora najdôležitejšia prítomnosť otca alebo iného muža v ich živote. Dospelí muži sa stávajú ich modelmi správania. Preto autor odporúča slobodným matkám, aby takéto modely správania pre svojho syna hľadali. Môže sa ním stať napríklad strýko alebo starý otec. Podstatné je, aby spolu trávili dostatok času.

Najviac však autor vyzdvihuje rolu otca. Pre kvalitnú výchovu syna otcom odporúča, aby sa z času na čas spolu zo žartu bili. Okrem toho, že sa obaja zabavia, ho otec pri tom môže učiť ako ovládať a krotiť svoju silu. Ďalej otcom odporúča tieto veci:

• Vykonávať spoločne rôzne činnosti
• Byť mu príkladom v staraní sa o jeho mladšieho súrodenca
• Umožniť svojmu synovi stretávať sa s ďalšími mužmi
• Učiť ich rešpektovať ženy – jednak tým, že sami budú k ženám úctiví a tiež tým, že vždy zasiahnu, ak sa ich syn neúctivo zachová napr. k jeho matke alebo sestre
• Pomáhať mu, aby sa naučil vykonávať domáce práce a chváliť ho za to

Myslím si, že všetky tieto rady môžu byť len prospešné. Zo štýlu písania je v tejto kapitole cítiť, že sám autor je otec a mám pocit, že naozaj vie, o čom píše.

Kapitola 7: Výchova dievčat

Veľmi sa mi páči, že sa autor vo svojej knihe venuje zvlášť výchove chlapcov a zvlášť dievčat. Veď medzi dievčatami a chlapcami sú veľké rozdiely, teda aj výchova sa bude v niečom líšiť. Zatiaľ čo pri výchove chlapcov vyzdvihoval rolu otca, pri výchove dievčat zasa vyzdvihuje matku. Podľa autora sa matky vo svojich dcérach vidia a to v nich vzbudzuje určité podvedomé a vedomé priania. Napríklad si prajú, aby ich dcéry mali v živote viac príležitostí než mali ony, alebo si prajú, aby si našli dokonalého muža. Podľa autorových slov je pre matku dôležitá vnútorná sebareflexia. Musí si uvedomiť, že ona a dcéra nie sú to isté, a musí jej dať priestor, aby sa mohla dopúšťať aj chýb a hľadať si vlastné odpovede.

Ďalej v kapitole opisuje 5 spôsobov výchovy, ktoré vo svojej knihe  Growing Up Again popisuje Jean Illsleyová-Clarkeová. Autor si myslí, že ak si rodič  rozoberie vlastný výchovný štýl, dozvie sa veľa o sebe a tiež pochopí, čo sa deje medzi ním a jeho dcérou. Popisuje tieto štýly:

• Zraňujúci štýl
• Štýl kladúci podmienky
• Prehnane starostlivý štýl
• Zanedbávajúci štýl
• Asertívne starostlivý štýl

Čo sa mi veľmi páči je, že autor popisuje tieto štýly na jednom konkrétnom príklade: ,,Zuzanka, šesť ročné dievčatko, sa hrá v parku, ale pritom spadne a škaredo si odrie ruku.  S plačom teda beží za maminkou.“ Práve na tomto príklade opisuje rôzne reakcie matiek. Jeho cieľom je, aby sa v jednotlivých štýloch matky našli a pochopili, čo robia zle. Podľa neho by sa všetky mali snažiť o asertívne starostlivý štýl. Ide o štýl, v ktorom dieťa cíti, že na jeho pocitoch záleží. Matka mu pomoc ponúkne, ale nevnucuje. Učí tak dieťa byť samostatné

V tejto kapitole sa tiež dočítate, ako sa majú k dcéram správať ich otcovia. V prvom rade, by si otcovia nemali robiť žarty z toho, ako ich dcéra vypadá. Taktiež by svoje dcéry nemali ponižovať, pretože sa môže stať, že to dovolí aj ostatným mužom, pretože to bude považovať za normálne.

Kapitola 8: Zrovnoprávnenie rodiny

V tejto kapitole sa chcel len autor podeliť s čiateľmi o jedno jeho prianie, a to, aby prišlo k zrovnoprávneniu rodiny.

Táto kniha ma svojim obsahom veľmi zaujala. Zo štýlu písania je cítiť, že samotný autor je otec. Ak raz budem matkou, po tejto knihe určite ešte raz siahnem.

 

Povolenie k rodičovstvu: Vychovávajte svoje dieťa s láskou a hranicami 

Recenziu vypracovala a komentár k nej napísala: Martina Ošková, študentka Pedagogickej  fakulty UK v Bratislave

Autor: BERMAN, R. 2015. Povolenie k rodičovstvu – Vychovávajte svoje dieťa s láskou a hranicami, 1. vyd. NOXI s. r. o., 2015. 253 s. ISBN 978-80-8111-208-9

Kniha je rozdelená do 10 kapitol:

1. Neznášaj ma teraz, poďakuj sa mi neskôr

Autorka  v tejto kapitole poukazuje na to, aké dôležité je stanoviť deťom hranice a pravidlá. Deti sa budú cítiť bezpečnejšie, nie vo svojom vnútri zmetené.  pravidlo pre rodičov  však znie jasne „Nenechajte sa emocionálne vydierať svojimi deťmi“.  Ak má dieťa príliš veľkú moc opäť sa dostáva do začarovaného kruhu. S veľkou mocou, ktorú má nad svojimi rodičmi sa dieťa stáva úzkostlivým – je zmätené. Autorka poukazuje na dôležitosť dodržiavania svojich slov. Povedať NIE je správne. Dieťa musí pochopiť, že NIE nie je začiatok vyjednávania. Niekedy láska povie nie.  Je to posledné slovo rodiča. A na záver ešte JEDNODUCHOSŤ. Menej je zjavne viac. Funguje to ako zaklínadlo. Ak rodič ponúkne menej možností, jeho dieťa samo príde na to, čo je lepšie, kam až  môže zájsť a kde mu rodič stanovil pevné hranice.

Dať deťom hranice, poskytnúť im priestor. Myslím, že je to správne. Ak ako rodič stanovíme deťom hranice a budeme ich dodržiavať, myslím, naozaj dodržiavať pomôže to nielen rodičom, ktorí budú emocionálne stabilnejší, ale aj ich deťom, ktoré budú mať pred sebou hranice no okolo seba stále priestor. Všetko, to, čo potrebujú.

2. Sila spojenia

„Prvá povinnosť v láske je počúvať.“  Odhaliť aj význam, ktorý sa skrýva za slovami. Vycítiť nepovedané a ukryté medzi slovami. Vytvoriť silné a bezpečné puto nie je maličkosť, deti si ho so sebou ponesú celý život. Najdôležitejšia myšlienka na  detstvo je tá, či sme sa cítili milovaní. Sila spojenia ukrýva v sebe všetko. Venovať svojim deťom samých seba ako rodičov, viesť ich, ale aj k zodpovednosti za svoje činy. Prejaviť, empatiu, kde stačia len jednoduché gestá – objatie namiesto poučovania a kriku. Citlivo vyberať slová. Urážky a výčitky znižujú sebavedomie a to aj v dospelosti. Ako deti si zapamätáme urážky a výčitky, tie ovplyvňujú naše konanie a správanie počas celého života. Vzor, aký majú deti a vidia ho vo svojich rodičoch, ovplyvní to, ako sa deti v dospelosti budú správať k svojim deťom.  Preto čistá a bezhraničná láska je tým najkrajším, čo rodič,  môže svojmu dieťaťu do dospelosti odovzdať.

Myslím, že ak sa dieťa cíti milované, získava sebadôveru vo vlastné rozhodnutia. Často povedia rodičia niečo, čo v ich deťoch ostane ešte dlho potom, čo už veta doznela. Musíme napísať odkaz, z ktorého bude vyžarovať láska a naše deti ju budú cítiť všade kam pôjdu. Spojenie bezhraničnej lásky ktoré sa nikdy nepreruší. To najdôležitejšie vo svojej podstate.

3. Pozerať, nechytať

V tejto kapitole poukazuje autorka aká, dôležitá je nezávislosť, aké je dôležité aby rodičia na nej pracovali od samého začiatku. Dnes rodičia vybojujú za svoje deti všetko. Je prirodzené, že rodičia cítia potrebu ochraňovať svoje deti a je to aj správne, opäť sa, ale dostávame k hraniciam, ktoré by rodičia mali stanoviť nielen deťom, ale aj sebe. Nechajme ako rodičia deťom možnosť, aby si deti vybojovali, to čo je pre nich dôležité, aj keď môže ísť o obyčajnú lopatku do piesku.                                       Pomôcť im uvedomiť si, že aj sami to dokážu. A v neposlednom rade si uvedomia, že sú schopné byť odkázané samé na seba.

Je potrebné aby si rodičia aj deti uvedomili, že život nie je len o víťazstve. Nie vždy nás všetci pochvália. Nemôžeme ako rodičia prísť na pomoc vždy ak sa niečo deje. Tak v dieťati môžeme vyvolať pocit, že je bezmocné a môže ostať bez našej pomoci závislé. Tým mu nijakým spôsobom neuľahčíme vstup do samostatného dospelého života. Len ho viac zväzujeme. V tomto prípade myslím si stále platí: „Všetko s mierou.“

4. Buďte emocionálne vyrovnaný

„Dobrí rodičia sa vyvíjajú spolu so svojimi deťmi“

Kapitola nám rozpráva o tom, že detstvo by naozaj malo byť o deťoch a nie o tom, čo chcú rodičia. O tom, že ako rodič, je dôležité priznať si svoje chyby. Nikto na svete nie je dokonalý, ani v rodičovstve. Nechcime aby naše deti boli dospelými. Sú to deti, potrebujú lásku, starostlivosť, Sú to ešte malé ľudské bytosti nezaťažujme ich svojimi dospelými problémami. Nemôžu ich vyriešiť za nás. sú to deti nie naši kolegovia v práci. Je dobré ak si rodičia nájdu chvíľu iba pre seba. Rodičovstvo sa zdá byť náročnou prácou. Potrebujete pomoc? Obráťte sa na niekoho,  ako  rodič  kto pomôže, nič na tom nie je.

Ak je rodič vyrovnaný so svojimi pocitmi, aj dieťa je pokojnejšie. Je to dobré. Verím, že je ťažké to dosiahnuť a však nie nemožné. Byť dobrým rodičom je náročné a vyžaduje si to veľa úsilia. Ale ak do výchovy svojho dieťaťa rodič vkladá sám seba, s láskou, aj on aj jeho dieťa sa dokáže vyrovnať so svojimi pocitmi ľahšie. To je základný krok.

5. Na keci sa vykašlite

Autorka poukazuje na nebezpečenstvo nevhodných slov, ktoré rodičia povedia svojim deťom. Všetky slová menia pohľad na samých seba, ale aj na ľudí kolo nich. Slová sú niekedy nebezpečnejšie než skutky. Namiesto negatívnych súvislostí autokra radí poukázať ns veci, ktoré deti robia správne. Zmení to pohľad na jeho vlastné ja. Láska. Je dôležité naučiť sa povedať veci s ešte väčšou láskou, poukazovať na chyby dieťaťa s láskou spôsobom aby si ich dieťa uvedomilo, ale nemalo pocit menejcennosti. Slová rodičov ich prežijú. V deťoch zanechajú stopu. Ale rovnako aj láska.

Rodičia často netušia, akú váhu majú slová, ktoré vyslovia pred svojimi deťmi. Tieto slová v nich ostávajú často krát už navždy. Viem, že niekedy je to ťažké, ale som živý príklad toho, že sa to môže stať. Slová zanechali stopu, ktorá už je nezmazateľná. A často krát sa len tak vyplaví. Viem, že v tej chvíli to nebolo možno tak myslené a naučila som sa aj to aké dôležité je také niečo odpustiť. Váha slov je naozaj dôležitá.

6. Prada deti

V kapitole s názvom Prada deti je veľké upozornenie: Pozor na p ríliš vysoké nároky rodičov na deti! Aj deti majú svoje limity, tie sú však niekedy v rozpore s predstavou rodičov. Svoje deti si predstavujú ako šampiónov, majstrov sveta v hokeji, či atletike. Prehnané sústredenie na úspech bráni rodičom vidieť to, kde ich deti naozaj sú. Často krát deti začnú brať lieky na podporu aktivity, preto aby naplnili očakávania svojich rodičov – v škole, ale aj v športe. Deti potrebujú lásku, nie manažovanie ich času. Rodičia žijú predstavou a chcú aby ich deti dosiahli to, čo sa nepodarilo im. Vytvára to veľký fyzický aj citový stres, ktorý mi nepomáha, ale zväzuje. Chceme naozaj aby sa deti stali závislé? Je to naozaj to k čomu speje rodičovská aktivita?

Neúspech podkopáva deťom sebavedomie. A aj to ak nie sú naplnené očakávania ich    rodičov. Myslím, že je až nereálna predstava aby každé dieťa nosilo čisté jednotky, alebo vynikalo v nejakom športe. Majú svoju individuálnu osobnosť. Priestor na vlastné rozhodnutia. Ak to rodičia dajú svojim deťom, zníži sa napätie aj vo vzťahoch, medzi rodičmi a deťmi. V dnešných časoch je to naozaj potrebné.

7. Obmedzujte médiá

„Obmedzujte médiá aby ste neukradli deťom detstvo.“

Médiá dokážu byť veľkým pomocníkom, a však nezabúdajme kvôli nim na malé momenty. To, že  rodič dá deťom do ruky mobilný telefón nie je riešenie. Často tak sám prichádza o momenty, ktoré už sa nevrátia. (Malé dieťa si všimne motýľa, lenže mama nepočúva a želá si, aby bolo dieťa chvíľu ticho.) Časté používanie médií vedie k závislosti. Mieša sa hra s realitou. Médiá deťom často predostierajú negatívne obrazy, ktoré plodia strach. Skutočné zážitky sa nikdy v ničom  nedokážu vyrovnať tým virtuálnym. Venujte rodičia skutočný čas, skutočne samých seba svojim deťom, tak vytvoríte tie najkrajšie zážitky pre ich budúcnosť.

 Svoj čas, ktorý venujeme ako rodičia svojim deťom ostane navždy v nich a navždy si ho budú pamätať. Myslím, že to je pre deti najkrajšie. Žiadny mobilný telefón im nenahradí rodičov. A vyhnime sa tomu, že si budeme vyčítať, že technológie nás obrali o tie najkrajšie momenty. Odpojme sa.

8. Život tvoria malé spomienky

Spomienky. Sprevádzajú našu dospelosť. Hlavne nám pripomínajú to, čo milujeme, tie veci, ktoré vytvárajú  detstvo. Je dôležité naučiť sa ako rodič zjednodušiť si svoj program, aj keď to dá veľa práce. Deti potrebujú neorganizované hry, prejavuje sa ich kreativita, ich možnosti.  Potrebujú iba čas a lásku. Niekedy by sa mali rodičia od svojich detí naozaj učiť. Spomaliť a užívať si život.

Deti sú zrkadlom svojich rodičov. Ako dospelí skúsme nazrieť do detského sveta. Tie hry, tá radosť, ten nový svet. Je to nákazlivé. Naplno prežitý moment radosti.

9. Láska je trvalé dedičstvo

Každé dieťa, potrebuje zažiť okamihy na ktorých záleží, usporiadať raz za mesiac filmový večer a byť jeho súčasťou. Vytvoriť rutinu, ktorá mu dá pocit bezpečia a istoty. Kto sa stane  rodičom musí sa naučiť aj pozitívne myslieť, sústrediť sa na to, čo dieťa urobilo správne, vymeniť ostré slová za slová povzbudenia. Využiť to najlepšie, čo zažil sám, vo výchove svojich detí.  Je to  o tom, čo predstavuje myšlienka od Maye Angelou:

„Otvor svoje srdce, nechaj vzlietnuť svoje nádeje vysoko, urči si vysoké ciele. Som tu aby som ťa držala za ruku.“

Pretože, už naozaj nič nedokáže lásku vystihnúť lepšie ako tento citát, A ja sa s ním celou svojou osobnosťou stotožňujem.

10. Z detských úst

Celá nasledujúca kapitola bola venovaná tomu, ako deti vnímajú svojich rodičov. Ich slová, skutky a činy. Ich prejavy lásky a to, čo ako rodičia svojim deťom odovzdávajú svojimi skutkami a bezhraničnou láskou.

 Zbožňujem návraty domov. To je keď vám vždy niekto otvorí dvere a čaká doma so slovami “Konečne si doma. Chýbala si nám!”  Je niečo, čo si snáď ani nezaslúžim. To je ten pocit, keď je cítiť šťastie aj napriek únave. Spolu prežívame tie najkrajšie momenty. Cítim lásku, keď môžem prísť k ocinovi sadnúť si vedľa neho, oprieť sa o neho a sledovať s ním televíziu. Milujem, keď si s maminou sadneme na gauč a ja viem, že som v najkrajšom bezpečí aké môžem mať. Keď kričí, tak kričí s láskou, keď varí tak s ešte väčšou, keď s ňou nie som, mám ju v hlave, a ona mňa tiež. Keď jej poviem, že niečo potrebujem, mám to takmer hneď, keď jej poviem že som smutná, vyvedie ma z omylu. Aj keď som ďaleko a nemôžem byť doma, často mi povedia, že ma ľúbia a ja naozaj viem, že je to tak.

Viem, že keby sa stalo čokoľvek môžem to mojim rodičom povedať. Vo svojich rodičoch mám obrovskú podporu. Vždy rešpektujú moje rozhodnutie. Rešpektujú ma ako dospelú osobu, ale cítim, že ľúbiť ma budú stále rovnako. To najkrajšie pre mňa je ich objatie a ich prítomnosť. Želám si, aby každý mohol mať takých rodičov.

 

 DVANÁST klíčů  k důsledné výchově  

Recenzia Žofie Ondráčkovej, študentky Pedagogickej fakulty UK v Bratislave

Použitá literatúra a internetové zdroje:

MORRISH, R.G. 12 klíčů k důsledné výchově. Praha: Portál, s. r. o., 2003, 135 s., ISBN 80-7178-786-8

Biography of Ronald Morish. [online]. [citované 16. 11. 2015]. dostupné z

˂http://www.realdiscipline.com/biography.php>

 

Ronald G. Morrish je rečník, konzultant a autor kníh z oblasti vystupovania a disciplíny. Vyštudoval pedagogiku na univerzite v Toronte a výchovnej problematike sa venuje od roku 1972. Vystupuje na konferenciách, pre učiteľov poskytuje profesionálne programy rozvoja a usporadúva semináre pre rodičov a vychovávateľov. Publikácia 12 klíčů k důsledné výchově, ktorá má v angličtine názov Secrets of Discipline, je Morrishova prvá kniha.

Autor sa v diele zaoberá problémami súčasnej populárnej výchovy, takzvaného managementu správania, ktorá však podľa neho mnohokrát zlyháva a nedokáže naplniť svoje poslanie. V knihe pretkanej príjemným humorom vysvetľuje, prečo súčasný výchovný prístup u určitých detí nefunguje. Poskytuje prehľadný a zrozumiteľný návod na to, ako sa vrátiť späť k reálnej výchove a vychovať z detí zodpovedných dospelých ľudí. Uvádza hlavné zásady, teda dvanásť kľúčov výchovy, ktorými sa zaoberá v jednotlivých kapitolách. Dielo je rozdelené na štyri časti, pričom prvá z nich popisuje, prečo a kde súčasná výchova zlyháva a zvyšné tri časti sa venujú trom „stavebným kameňom výchovy“, ktorými sú výchova k poslušnosti, učenie zručnostiam a management rozhodovania.

V prvej kapitole s názvom „Už toho máte dost?“ autor popisuje, ako sa za posledných štyridsať rokov menil pohľad na výchovu a načrtáva problémy, ktoré súčasný populárny prístup prináša.  Jeho podstatou je učiť deti byť zodpovedné tak, že samé pocítia dôsledky svojich rozhodnutí. Úloha dospelých je podnecovať správne rozhodnutia a odradzovať od nesprávnych prostredníctvom použitia odmien a trestov. Problém však spočíva v tom, že deťom nedostatočne vymedzíme, o čom je v ich kompetencii rozhodnúť, a o čom už nie. Mnoho dospelých je dnes znepokojených poklesom rešpektu k autoritám. V priebehu čítania knihy sa dozvieme, aký podiel na tom majú samotné výchovné prístupy.

Druhá kapitola „Rozhodování, všude samé rozhodování“ sa venuje tomu, ako výchova v štýle managementu správania núti deti k neustálemu rozhodovaniu sa a následnému poučeniu z dôsledkov ich rozhodnutí. Podstatou skutočnej výchovy je ale práve snaha, aby sa deti z vlastných chýb a zlých životných rozhodnutí učiť nemuseli. Výchova má podľa Morrisha  naučiť deti „zručnostiam, postojom a znalostiam, ktoré tak zúfalo potrebujú k tomu, aby mohli žiť v modernom svete.“ Dostávame sa k už spomínaným stavebným kameňom výchovy. Prvá zložka, výchova k poslušnosti, je v súčasnosti mnohými ľuďmi spochybňovaná. Je však veľmi podstatná, pretože bez „vôle podrobiť sa určitým pravidlám a obmedzeniam“ by spoločnosť fungovať nemohla. Druhý stavebný kameň je učenie zručnostiam. Deti sa musia naučiť riešiť konflikty, spolupracovať a hrať sa s ostatnými, stanovovať svoje osobné ciele či zorganizovať si čas. To sa však nenaučia len tak náhodne. Je k tomu potrebné použiť správne techniky, ktoré zahŕňajú aj priamu inštruktáž, precvičovanie alebo korekciu. Tretia zložka výchovy je management rozhodovania. Ten vedie deti k tomu, aby sa pod vhodným vedením rodičov a učiteľov naučili správne rozhodovať a brať pritom do úvahy práva a potreby ostatných. Management správania ale neobsahuje všetky tieto zložky a to je aj dôvod, prečo veľakrát zlyháva.

V tretej kapitole s názvom „Kam se všechna ta omezení poděla?“ sa dozvedáme, čo sa stane, ak deťom v duchu managementu správania dáme na výber, namiesto toho, aby sme ustanovili jednoznačné obmedzenia. Prejavuje sa to používaním viet typu: „Ak budeš odvrávať, nedostaneš čokoládu.“ Tým dieťaťu vlastne hovoríme: „Pokiaľ ti neprekáža, že nebudeš mať čokoládu, môžeš odvrávať naďalej.“ Deti takýto prístup rýchlo využijú vo svoj prospech a rozhodnú sa radšej pretrpieť trest, ak v ich očiach prináša väčšie výhody. Autor uvádza prvý z kľúčov dôslednej výchovy, ktorý na tento problém odpovedá: „Nikdy nedávajte deťom na výber tam, kde je potrebné obmedzenie!“

Myslím si, že dávanie podmienok je jedna z vecí, ktoré človek asi najčastejšie zachytí z náhodných hádok okoloidúcich rodičov a detí. Odkedy som si prečítala Morrishovu knihu, vnímam to ešte viac. Síce nemám vlastné deti, ale mám pocit, že tým rodičia podkopávajú svoju autoritu. Mnoho ľudí možno vníma jeho odporúčanie nedávať na výber ako prísne, podľa mňa však má opodstatnenie a je určite vhodnejšie, aj keď si pravdepodobne vyžaduje dávku pevnej vôle a neoblomnosti.

V nasledujúcej štvrtej kapitole s názvom „Zneužitie prístupu“ autor vymenúva spôsoby, akými si deti snažia zabezpečiť, že si budú môcť robiť to, čo sa im chce. Deti totiž chápu výchovu ako hru, v ktorej prirodzenie túžia vyhrať, teda získať čo najviac výhod. Medzi najčastejšie taktiky detí patrí vzdor, odolnosť, zastrašovanie, vykrúcanie sa zo zodpovednosti a ďalšie. Rodičia a učitelia na to zväčša reagujú častejším využívaním odmien a trestov, avšak tento spôsob nefunguje. Deti len testujú, kam až zjednávanie môže zájsť a dospelí tak postupne strácajú svoju autoritu a dostanú sa do pasce. Dostávame sa k druhému kľúču výchovy: „Ak dnes o poslušnosti diskutujete, zajtra o ňu budete prosiť!“ Systém odmien a trestov, hojne využívaný v súčasnej výchove, vedie dieťa k pomýlenému rebríčku hodnôt, v ktorom namiesto aby rozlišovalo medzi dobrým a zlým, učí sa robiť to, čo je preňho výhodné.

Stručná piata kapitola, ktorú autor nazval „Na listině ohrožených“, nadväzuje na predošlú a zaoberá sa deťmi, ktoré sú voči trestom aj odmenám imúnne, teda deti, ktoré sú zanedbávané, prežívajú rodinnú krízu alebo iným spôsobom trpia. Takéto deti neprejavujú záujem, ktorý je však kľúčom k fungovaniu systému odmien a trestov. Autor zdôrazňuje, že tento systém sa ukazuje byť nefunkčným v prípade množstva detí, a preto by ani nemal byť všeobecne uplatňovaný. Uvádza aj ďalšiu kategóriu, ktorou sú impulzívne deti alebo jedinci s poruchou pozornosti. Súčasná výchova založená na odmenách a trestoch im nedokáže poskytnúť poriadok a pravidlá, podľa ktorých by sa mali správať, pretože od nich vyžaduje, aby sa vedeli poučiť z následkov svojho konania, čo však oni nedokážu.

Šiesta kapitola sa volá „Vážená Anno“ a obsahuje prepis listu nešťastnej matky kanadskej odborníčke na výchovu, ako aj jej odpoveď. Matka sa sťažovala na to, že jej dve dcéry majú neporiadok v izbe a ona ich nijako nevie prinútiť, aby si upratali. Dostala odpoveď, že sa s tým má zmieriť a nevšímať si to. Autor sa obidvoma listami snaží ilustrovať, že súčasný spôsob výchovy (ktorý uplatňovala aj matka, aj výchovná špecialistka) niekedy nemusí dopadnúť najlepšie. Zároveň predstavuje premostenie do druhej časti knihy, ktorá sa týka poslušnosti.

V druhej časti knihy s názvom „Nácvik poslušnosti“ autor v siedmej kapitole  „Přemýšlet, či nepřemýšlet“  rozoberá podstatu poslušnosti, ktorú názorne vysvetľuje na príklade autoškoly. Hovorí, že pri nácviku poslušnosti ide, tak ako v autoškole, o vytvorenie zvyku, hoci v dnešnej dobe je poslušnosť mnohokrát predmetom diskusie s dieťaťom. Rodič by však mal, rovnako ako inštruktor v autoškole, iba vydávať pokyny a prípadne dieťa opravovať, avšak nepoužívať žiadne možnosti, diskusiu, či vyhrážky. Tretí kľúč výchovy znie takto: „Dobré vedenie detí vedie k tvorbe správnych návykov.“ Autor zdôrazňuje, že je dôležité vytvoriť si rutinné návyky, ktorými sa deti učia plniť povinnosti. Je lepšie ich naučiť vytvoriť si správne návyky, ako s nimi neustále vyjednávať pomocou rôznych odmien.

Nasledujúca kapitola s názvom „Prosaďte je!“ sa venuje dôležitosti pravidiel a ich dodržiavaniu. To vyjadruje štvrtý kľúč výchovy: „Ak stojí za to pravidlá mať, stojí za to trvať na ich dodržiavaní“! Autor poskytuje rady, ako túto neľahkú úlohu zrealizovať v praxi. Podľa neho je najlepšou metódou „trvanie na svojom“. Opäť využíva príklad učiteľa autoškoly. Pri ňom nikto nepochybuje, že inštrukciu, ktorú vydá, je potrebné splniť. Prečo by to tak nemalo byť aj vo výchove? Ak rodič dá nejaký pokyn, musí trvať na jeho vykonaní a dať najavo, že to nie je predmet diskusie.  Deti pri tom musia cítiť autoritu rodiča, ktorá vychádza z vedomia ich poslania, ktorým je naučiť dieťa zručnostiam a vedomostiam. Autor tu zdôrazňuje, že v skutočnej výchove nejde o získanie si popularity u dieťaťa, ale o rešpekt. Autoritu stavia na tom, že rodič má isté poslanie, ktoré musí splniť. V prípade, že deti začnú autoritu pri vydávaní pokynov a obmedzení spochybňovať, majú rodičia reagovať slovami“ „Je to moja úloha.“

Toto je veľmi zložitá časť výchovy, a dnes s ňou naozaj mnoho dospelých má problém. Podľa mňa je dôležité viesť deti týmto spôsobom už odmalička, ale verím, že aj u starších detí je možné dosiahnuť úspechu, ale bude si to vyžadovať oveľa viac námahy, trpezlivosti a pevných nervov.

Deviata kapitola nesie nadpis „Drahá Anno: (část druhá)“ a je vlastne praktickou ukážkou predtým popísaných rád a postupov, ako deti naučiť poslušnosti. Autor spomína tri kľúče, ktoré sú k nácviku poslušnosti nevyhnutné: priamy dohľad, priama inštrukcia, začať drobnosťami. Mama neporiadnych dcér, o ktorých bola zmienka v šiestej kapitole, musí ísť do izby s nimi a vydávať dcéram jednoduché inštrukcie. Popritom im s upratovaním aj pomôže, aby ukázala, že v rodine si navzájom s úlohami pomáhame. Tým, že priamo dohliadne na splnenie povinnosti, učí svoje deti byť zodpovedné a spolupracovať. Ďalšou dobrou a praktickou radou je spríjemniť si čo najviac podmienky pri plnení povinností, napríklad hudbou alebo občerstvením. Ako autor znova pripomína, dávanie podmienok nie je tou správnou cestou.

Dostávame sa k tretej časti knihy, ktorá sa venuje učeniu zručnostiam. Desiata kapitola sa volá „Vzhůru za dovednostmi“, kde Morrish opäť na praktických príkladoch ukazuje, že ani v tejto oblasti management správania nie je vhodný. Síce vieme, že naučiť deti malú násobilku treba pomocou inštruktáže, precvičovania a opakovania, pri učení zdvorilosti však už tento postup zväčša neuplatníme.  Aj tu vychádza management správania z myšlienky, že deti sa dokážu zdvorilosti naučiť z dôsledkov svojho konania. Spôsobom „postavenia na hanbu“, či iným trestom sa však deti slušnosti nenaučia. Jediné, čo rodič pri uplatnení tohto postupu dosiahne je to, že dieťa bude voči trestom imúnne. Autor verí, že zodpovednému správaniu sa deti majú učiť rovnakým spôsobom ako násobilku. Zručnosťami  z oblasti správania, ktoré sa takto treba naučiť, sú zdvorilosť, udržanie pozornosti, poslúchnutie príkazu či návrat k dokončeniu úlohy po prerušení činnosti. Nasleduje piaty kľuč dôslednej výchovy: „Správanie, ktorému je treba sa naučiť, si vyžaduje výuku!“ Dieťa teda namiesto trestania vyzveme k tomu, aby nesprávne správanie zopakovalo, avšak tentokrát vhodným spôsobom. Zručnosti sa naučíme len prostredníctvom praktického precvičovania a opakovania vhodného správania.

Jedenásta kapitola: „Vše je otázka správného načasování“. Cez príklad trénera, ktorý sa venuje svojmu zverencovi na tréningoch, aby neskôr zvládol výstup na súťaži, autor vyjadruje dôležitosť včasného nácviku vhodného správania. V súčasnej výchove sa majú deti učiť pomocou skúseností, preto sa tam takýto nácvik nevyskytuje. Deti sa zručnosti učia vtedy, keď ich práve potrebujú, napríklad činnosti súvisiace s prípravou na spánok sa deti učia v čase ukladania na spánok. To je podľa Morrisha ale najnevhodnejší čas a jediné, k čomu vedie, je nervozita a stres. Radí rodičom nacvičovať takéto činnosti ešte predtým, než nastane čas praktickej realizácie. Šiesty kľúč výchovy znie: „Nácvik dnes prináša dobrý výkon zajtra!“ Keď už nastane skutočná situácia, mali by sme v nej využívať skôr pripomienky než hrozby. Jednoducho dieťa vyzveme, aby ešte pred začiatkom činnosti zopakovalo najdôležitejšie zásady, podľa ktorých sa má správať.

Veľmi zaujímavá je dvanásta kapitola s názvom „Sejdou-li z očí, starostí přibývá“. Autor poukazuje na to, že deti vychovávané dnešným výchovným prístupom sa naučili využívať situácie, kedy nie sú pod dohľadom vo svoj prospech a robiť vtedy to, čo sa im práve hodí. Tak by to však fungovať nemalo, a práve preto je podľa Morrisha dôležité v rámci učenia  zodpovednosti a ochote spolupracovať deti už odmalička viesť k sebadisciplíne. Uviedol príklad učiteľky, ktorá svojich žiakov od začiatku postupne učila tejto schopnosti, a keď opustila triedu, deti ostali pracovať tak, ako keď bola v miestnosti prítomná. Vždy, keď sa nejaké dieťa začalo správať nevhodne , spýtala sa ho: „Zachoval by si sa rovnako, ak by som stála pri tebe?“ A nasledovná otázka: „Prečo potrebuješ k tomu, aby si sa zachoval správne, aby som pri tebe stála?“ Mňa osobne skutočne oslovil prístup tejto učiteľky, pretože so sebadisciplínou má dnes mnoho detí problém. Málokedy sa človek stretne s takouto reakciou dospelého, väčšinou dieťa dostane len vynadané, a pritom to k ničomu nevedie. Výchova v súčasnosti vedie deti k tomu, že vnímajú nezávislosť ako „robenie toho, čo chcú oni“. To by sme však deti učiť nemali. V skutočnej výchove ide o to, aby sme deti naučili, že osobné práva musia byť v rovnováhe so zodpovednosťou a právami druhých. Takto znie siedmy kľúč výchovy: „Sloboda neznamená robiť si, čo chcem. Je to robenie toho, čo je správne, bez dohľadu.“ Samozrejme, s učením zodpovednosti a sebadisciplíny je najlepšie začať, ešte kým sú deti malé. Táto oblasť je podľa môjho názoru jedna z dôležitých oblastí výchovy, bohužiaľ, je však veľakrát slabo podchytená. Páči sa mi, že Morrish opäť tému spracoval názorne a s pochopiteľnými príkladmi, aby sme si lepšie vedeli predstaviť, v čom spočíva význam nácviku zodpovednosti a sebadisciplíny.

Dostávame sa k štvrtej časti knihy s názvom „Management rozhodování“. Trinásta kapitola sa volá „Rozhodování, rozhodování“ a jej podstatu vyjadruje ôsmy kľúč: „Zodpovedné rozhodovanie patrí do zodpovedných rúk!“ Autor tu objasňuje, ako je to s kompetenciou rodičov a učiteľov v otázkach rozhodovania. Súčasná výchova hlása, že deti sa majú rozhodovať samé a cez dôsledky rozhodnutí sa naučiť byť zodpovedné. Autor knihy je toho názoru, že sú to práve rodičia a učitelia, ktorí sú oprávnení rozhodovať v mene detí až dovtedy, kým nebudú schopné rozhodnúť samé za seba. Autor sa zmieňuje aj o zdvorilosti, ktorú považuje za jednu zo základných zručností, ktoré by mali rodičia svoje deti naučiť.

Štrnásta kapitola „Pouto, které zavazuje“ sa venuje dôležitosti pozitívneho vzťahu medzi dospelým a dieťaťom ako predpokladu na úspešné výchovné pôsobenie. S tým súvisí deviaty kľúč výchovy: „Výchova ide najlepšie od srdca, nie od ruky.“ Autor odporúča zamerať sa u detí na to, čo sa im podarí, nepripomínať im dookola chyby z minulosti a neobávať sa, že deti nás nebudú mať radi, pokiaľ od nich budeme vyžadovať plnenie povinností a požiadaviek. Okrem toho radí raz za čas deti „obdarovať“ vykonaním nejakej povinnosti miesto nich, pretože je to obrovské povzbudenie, ktoré pomáha upevniť vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Upozorňuje taktiež, aby sa dospelí vyhli odmietnutiu dieťaťa. Treba dať pozor na to, aby sme odmietli len ich správanie, nie deti samé.

Pätnásta kapitola sa volá „Sebevědomí, nebo domýšlivost?“. Autor tu rozoberá otázky motivácie, pochvaly a sebaúcty. Morrish vyjadruje myšlienku, že v reálnej výchove sa na motiváciu spoliehať nemôžeme, práve naopak, deti by sme mali viesť k tomu, aby dokázali robiť aj veci, ktoré sa im robiť nechce a ku ktorým motiváciu nemajú. Upozorňuje, že ani príliš veľká pochvala nie je vhodná a motiváciu môže skôr znížiť, preto by rodičia mali pochvaly šetriť na situácie, kedy sú skutočne zaslúžené. Takisto sa netreba báť dieťa skritizovať (zo strachu, že sa zníži sebaúcta dieťaťa), pretože hrozí, že deti prestanú uplatňovať sebakontrolu svojho konania. Sebaúcta by mala byť postavená na reálnych schopnostiach dieťaťa, nie umelo zvyšovaná. Desiaty kľuč výchovy: „Pozor na domýšľavosť prestrojenú za sebaúctu!“

Šestnásta kapitola „Plánovaní pomáhá redukovat výskyt konfliktů“ sa venuje problému, ktorý mnohí rodičia a učitelia často zažívajú – obavy z toho, ako reagovať na nové a nové incidenty. Čo ak bude dieťa zase odvrávať? Čo ak bude klamať? V súčasnosti sa spoliehame len na intervenciu, lenže podľa Morrisha skutočná výchova  kladie dôraz na prevenciu. O tom hovorí aj jedenásty kľúč výchovy: „Najlepším riešením je prevencia.“ Ak sa nám podarí dieťa viesť správnym spôsobom, určite to eliminuje výskyt prípadov, kedy bude nejaký konflikt treba riešiť. Plánovanie nám pomáha v situáciách, kedy by dieťa mohlo byť dlho nečinné, napríklad pri ceste autom. Vtedy sú vhodné takzvané absorpčné činnosti. Ďalšou užitočnou radou je, aby sme dbali na ukončenie aktivít ešte predtým, než sa vyskytnú problémy.

Sedemnásta kapitola s názvom „Problémy a jak je řešit“ sa venuje rôznym problémovým oblastiam a poskytuje rady, ako sa s nimi vysporiadať. Morrish rozoberá témy ako klamanie a krádeže, kde odporúča stanoviť ako opatrenie dohľad nad neposlušnými deťmi, pretože klamanie a krádeže považuje za prehrešky voči dôvere. Upozorňuje však, aby sa rodičia snažili problém riešiť vecným spôsobom, aby dieťa nezískalo pocit, že naším cieľom je pomstiť sa mu a znepríjemniť mu život. Ďalej sa zaoberá domácimi úlohami, drobnými rozpormi medzi deťmi, výlevmi zlosti, skákaním do reči, podpichovaním a bitkami. Ku každému problému ponúka praktické zásady, ako sa zachovať, aby sme ich výskyt eliminovali.

Posledná osemnásta kapitola „Všichni na palubu“ nás upozorňuje na to, že deti, ktoré teraz vychovávame, budú v budúcnosti rozhodovať o dôležitých veciach a starať sa o vlastných potomkov. Preto je nesmierne dôležité venovať výchove patričnú dôležitosť. Autor pripomína, že reálna výchova vyžaduje mnoho času, zodpovednosti a odhodlania. Výchovu by sme mali vnímať ako proces, v ktorom je nutné neustále dbať na rozvoj a rast detí. Je zrejmé, že reálna výchova predstavuje záväzok. Preto posledný, 12-ty  kľúč výchovy znie: „Dobrá výchova nie je možná bez veľkého odhodlania.“

Na záver ešte autor ponúka niekoľko rád, ako začať. Odporúča ísť od menších vecí, napríklad dohliadnuť na splnenie problematických domácich povinností, učiť deti, ako sa správať v nadchádzajúcich nových situáciách, prípadne vyžadovať od nich, aby nesprávne vykonanú akciu zopakovali (ak napríklad bežali po schodoch, vyzvať ich k tomu, aby schody zišli znova a pomaly).

Kniha Dvanásť kľúčov k dôslednej výchove sa mi páčila a prečítala som ju so  záujmom. Oslovilo ma, že je písaná prakticky a obsahuje rôzne príklady a ilustrácie, ktoré nám problémy a situácie oveľa lepšie priblížia a pomôžu pochopiť podstatu veci. Niektoré odporúčania a zásady prezentované v knihe sa môžu zdať príliš prísne, je však na každom, aby si z nej zobral to, čo ho zaujalo, a mnoho postupov skutočne uplatniteľných je. Keď sa poobzeráme okolo seba a vidíme, ako sa niektoré deti správajú, nemôžeme pochybovať o tom, že mnohí rodičia by si rady mali zobrať k srdcu. Je skvelé, že dielo nie je písané teoreticky, ale obsahuje konkrétne „návody“, z ktorých sa dospelí môžu inšpirovať. Celkovo mi táto kniha dala nový pohľad na výchovu a nad mnohými vecami sa teraz viac zamýšľam. Samozrejme, že nie všetky deti sú zlé a nevychované, myslím si však, že mnohí dnešní rodičia by mali viac uplatňovať taký prístup k výchove, ako ho opisuje autor, teda byť láskavý, ale zároveň stanoviť pevné pravidlá. To je podľa mňa najlepší a najúčinnejší spôsob, ako z detí vychovať zodpovedných a dobrých dospelých ľudí.

Kniha o rodičovstve   

Recenziu vypracovala a komentár k nej napísala: Magdaléna Mikulová, študentka Pedagogickej fakulty UK v Bratislave

Literárny zdroj:  LEE. N., LEE. S. 2011. Kniha o rodičovstve, Pezinok: Vydavateľstvo Familiaris, 2011. ISBN 978-80-89-428-06-9. 474 s.

Kniha o rodičovstve je dielo manželov Lee-ovcov žijúcich v Londýne, kde si založili rodinu a spolu vychovávajú svoje štyri deti. Kniha sa zaoberá viacerými témami, ktoré sú dôležité pre všetkých manželov, či partnerov, ktorí sa rozhodli pre rodinný život. Ten však môže prinášať  okrem pekných chvíľ aj mnoho ťažkých situácií a aj z toho dôvodu sa Nicky a Sila rozhodli napísať túto knihu, ktorá je okrem ich skúseností, názorov a rád doplnená aj o výpovede ich detí, či iných rodičov s vlastným pohľadom na rôzne situácie. Kniha je rozdelená na 5 väčších častí a 21 kapitol, pri čom na konci každej kapitoly sú vždy vypísané konkrétne rady, postupy, či otázky na zamyslenie pre rodičov k danej téme.

Časť 1: Ako fungujú rodiny

Rodina je, keď hrá hudba a mama, ocko, Bart a Fergus tancujú. (Fergus,3roky)

V prvej časti autori opisujú rodinný život v dnešnej dobe, akým tlakom musí čeliť. Hlavnou hrozbou sú podľa nich zvyšujúce sa sociálne a ekonomické očakávania, rozbité vzťahy a nedostatok času. Televízia a internet sa mnohým deťom stali náhradnými rodičmi. Väčšinu rodičov sprevádzajú pocity úzkosti a neschopnosti, čo sa dáva za vinu nadmernému preťaženiu. Povzbudzujú však rodičov k tomu, že napriek tomu, že každý rodič má sklon porovnávať svoje deti s inými a často vidí , že sa mu vo výchove nedarí, stále musia myslieť na to, že každá rodina je jedinečná, každá výchova niečím špecifická a nikdy sa im nepodarí vo výchove postupovať presne tak isto ako niekto iný. Ďalej opisujú 4 hlavné ciele, ktoré si vytýčili samotní autori vo svojej rodine a ktorými sa snažili riadiť počas výchovy detí.

1. Rodina má poskytovať podporu
2. Rodina má poskytovať zábavu
3. Rodina má byť morálnym kompasom
4. Rodina má poskytovať vzor správania sa k druhým

Osobitná kapitola je vyhradená téme vytvárania osobitného času pre rodinu, kde rodičom radia: „Venujte pozornosť tomu, čo je pre vaše šťastie rozhodujúce. Hrajte sa s deťmi. Investujte čas do vášho zdravia. Choďte si občas s partnerom zatancovať. Ešte vždy vám ostane čas na to, aby ste išli do práce, upratali dom, nachystali večeru a opravili kľučku na dverách.“ Keďže nájsť si čas pre svoje milované osoby býva niekedy popri všetkých povinnostiach, nákupoch, práci, či záľubách veľmi zložité, aj tu si manželia za pomoci staršieho manželského páru stanovili dva pravidelné záväzky, ktoré nazvali: „Náš manželský čas“ (týždenné rande) a „Rodinný čas“ (spoločné jedlo a aktivita pre celú rodinu), pri čom každý týždeň zápasili o to, aby ich dodržali. Na konci kapitoly dávajú rodičom aj niekoľko praktických rád, ako tráviť spoločný čas s rodinou. Patrí medzi ne napríklad piknik, turnaj v kartových hrách, jazda na bicykli,(korčuliach), kino, opekačka, vyrábanie rodinného stromu vyplneného rodinnými fotografiami, raňajky do postele pre celú rodinu a mnoho ďalších. K téme súrodeneckých konfliktov sa manželia vyjadrujú v tom zmysle, že v prvom rade je potrebné nechať deti vyriešiť si problémy medzi sebou. Ak však hádky prerastú do hanlivých prezývok alebo fyzických útokov, pri ktorých môže dôjsť k zraneniu, vtedy je nutné zasiahnuť. V každom prípade je však potrebné zachovať si chladnú hlavu a ovládať sa. Krik ani agresivita situácii nepomôžu. Pre budovanie súrodeneckých vzťahov je dôležité nechať každému dieťaťu vlastný priestor na súkromie, uistiť každé dieťa o jeho kvalitách, chváliť ich v súkromí, snažiť sa o spravodlivosť ale tiež nechať ich klbčiť sa, či hrať detinské hry.

Časť 2: Napĺňanie potrieb našich detí

Viem, že ma mama a ocko ľúbia, pretože sú ku mne veľmi milí a láskaví. Všeličo spolu robievame- chodievame do múzea a podobne. (Lena,8 rokov)

V tejto časti sa autori venujú spôsobom, akými je možné preukazovať lásku, v čom sa inšpirovali dielom Garyho Chapmana- Päť jazykov lásky. Sami opisujú, ako im kniha veľmi pomohla pri rozpoznávaní toho, akým spôsobom ostatní ľudia cítia, že sú milovaní. Chapman rozdelil tieto spôsoby prejavov lásky (jazyky lásky) na slová, čas, dotyky, darčeky a skutky. Autori zdôrazňujú, že v rodinnom živote je veľmi dôležité rozoznať jednotlivé jazyky lásky každého člena rodiny. Niekedy je možné z detí vyčítať, aké prejavy ich tešia najviac, niekedy je veľmi prospešné sa na to deti jednoducho opýtať (keď sú staršie). Môže sa nám stať, že  tak získame o svojich deťoch celkom nové informácie a pomôže to nášmu vzájomnému vzťahu. V knihe sa ďalej podrobnejšie venujú každému z prejavov lásky, čo dopĺňajú o príbehy niekoľkých rodín, ktoré si začali jazyky lásky všímať vo svojich rodinách. Koniec kapitoly ponúka niekoľko otázok na zamyslenie:

• Kedy ste naposledy objali svoje deti?
• Z akého darčeka má každé vaše dieťa najväčšiu radosť?
• Aké nové spôsoby by ste použili, aby ste dokázali svoju lásku?
• Prejavujete lásku svojim deťom pravidelne všetkými piatimi spôsobmi?
• Už viete, ktorý spôsob prejavovania lásky je pre každé vaše dieťa najdôležitejší? Ak nie, opýtsjte sa ich. Možno vás prekvapí, čo sa dozviete.

Časť 3: Budovanie charakteru stanovením hraníc

Pravda, každá výchova v prítomnosti sa nezdá radostná, ale krušná. Neskôr však prináša upokojujúce ovocie spravodlivosti tým, ktorých ona vycvičila.  (list Hebrejcom)

V tretej časti sa autori venujú zavádzaniu disciplíny a sami sa vyjadrujú, že nikdy nie je príliš skoro, ani príliš neskoro uvažovať o hraniciach vo výchove a o disciplíne. Opäť vytyčujú niekoľko bodov, ktoré považujú za hlavné prekážky pri stanovení hraníc. Patria medzi ne napríklad:

• disciplína je vyčerpávajúca (bez ohľadu na vek dieťaťa)
• disciplínu pokladáme za opak lásky
• bojíme sa, že po treste nás deti prestanú mať rady
• nechceme, aby sa doma cítili ako v škole

Napriek prekážkam, ktoré  niekedy rodičom zabraňujú svojim deťom pevne stanoviť hranice, autori čitateľov povzbudzujú, aby sa nebáli a túto dôležitú rodičovskú rolu splnili a tým prispeli k celkovému rozvoju osobnosti ich detí. Ďalej manželia píšu o základnom rozdelení štýlov výchovy, spolu s ktorými opisujú aj situácie, ktoré nastanú pri jednotlivých typoch výchovy, (napr. situácia dieťaťa, ktoré chce pozerať nevhodný film s reakciou rodiča uplatňujúceho niektorý zo štýlov výchovy). Zároveň však upozorňujú na to, že všetci rodičia uplatňujú štýl, ktorý im je vlastný, často zmes niekoľkých štýlov a neexistujú dvaja rodičia s úplne rovnakým štýlom. Dodávajú, že tak je to správne a tiež potrebné pre vzájomné dopĺňanie sa a zdokonaľovanie spoločnej výchovy detí. Samozrejme, podrobne sa v tejto kapitole zaoberajú spôsobmi „ako na to“. Poskytujú niekoľko praktických rád, ako si pevne určiť hranice a neprekračovať ich pri výchove detí predškolského veku, osobitne sa venujú skupine detí vo veku od 5 do 10 rokov. Ďalej vysvetľujú, ako správne určiť hranice 11 až 13- ročným deťom, pri čom toto štádium pomenúvajú ako „postupné odpútavanie sa“ a poslednú skupinu tvoria tínedžeri. Keďže každé zo spomenutých období má vlastné špecifiká, autori sa im venujú jednotlivo a podrobne sa tejto téme venujú v troch kapitolách.

 Časť 4: Pomáhať našim deťom správne sa rozhodovať

Domov je miesto, kde sa môžete v bezpečí napáliť jeden na druhého, lebo viete, že vám odpustia. (Ed, 18rokov)

Ako zvládnuť hnev (náš aj ich), je jednou z tém, ktorými sa autori zaoberajú v štvrtej časti knihy. Podľa nich je dôležité vedieť dať hnev najavo. Spôsob, akým reagujeme, keď sme nahnevaní, však môže byť konštruktívny alebo deštruktívny. V tejto téme ďalej pokračujú pripodobňovaním ľudských reakcií v hneve k dvom typom reakcií- typ „nosorožca“ a „ježa“. Tieto typy ďalej podrobne opisujú.  V súvislosti so zaobchádzaním s hnevom našich detí manželia opäť ponúkajú niekoľko bodov, ktoré je v tomto prípade nutné splniť.

• Dovoliť detské prejavy hnevu
• Vnímať to ako proces
• Brať do úvahy ich rozdielne povahy
• Povzbudzovať ich k rozhovorom
• Pomôžte im dozrieť
• Naučte ich odpúšťať

Všetky deti v živote zažijú situácie, ktoré ich rozčúlia, znepokoja, zmätú, zrania a nahnevajú. Najlepší spôsob, ako sa s týmito pocitmi vyrovnať, je hovoriť o nich. Ak to deti môžu robiť v rodine, bez toho, aby ich za to niekto odsudzoval, stanú sa z nich zdravší jedinci a budú môcť budovať pevnejšie vzťahy- teraz, aj keď dospejú. Týmito slovami končí kapitola o hneve. Ďalšou veľmi dôležitou témou, ktorou sa zaoberajú je stres, depresie a poruchy prijímania potravy. Tu vysvetľujú  rozdiely medzi zdravým a nezdravým stresom, popisujú príznaky stavov úzkosti u detí, o ktorých píše v knihe aj ich dcéra, ktorá mala ťažké stresujúce obdobie počas maturitného ročníka. Osobitne sa venujú aj popôrodnej depresií a jej príznakom.  Vo všetkých prípadoch však odporúčajú vyhľadať odbornú pomoc (lekár, psychológ, psychiater).  Poruchy stravovania považujú autori za vážny psychologický problém, ktorý však prináša aj fyzické následky. V tejto kapitole autori opäť popisujú príčiny, symptómy, ale ponúkajú spôsob, ako predchádzať týmto problémom. Kapitolu o sexe a sexualite je možné zhrnúť slovami autorov : „Ak rodičia ponechajú otvorené dvere rozhovorom o sexe a sexualite od útleho veku, rozpaky čoskoro vystrieda úprimnosť. Deti, ktoré sú povzbudzované hovoriť o sexe otvorene, nebudú mať problém pýtať sa počas celého detstva ani v puberte.“ Ďalšou témou, ktorou sa manželia zaoberajú je alkohol a iné drogy, kde sa venujú z časti všeobecnej situácii s dostupnosťou a požívaním drog vo Veľkej Británii, z časti opisujú svoje skúsenosti, aké rady poskytujú svojim deťom, ak chcú odmietnuť alkohol či drogy od kamarátov. Osobitne popisujú aj svoj pohľad na výchovu v súvislosti s peniazmi, internetom a televíziou. V tejto sfére svojim deťom jednoznačne vymedzujú hranice, ktorých platnosť sa snažia dodržať.

Časť 5: Odovzdávanie našich hodnôt

Kedykoľvek oslavuje niekto v našej rodine narodeniny a my mu spievame „veľa šťastia, zdravia“, oslávenec stojí na stoličke a diriguje ostatných. (Heather,14 rokov)

Posledná časť knihy je značne ovplyvnená aj kresťanskou vierou, ktorú manželia vyznávajú. Nakoľko sa tu jedná o odovzdávanie hodnôt, je to pochopiteľné. Zároveň však autori čitateľom nevnucujú svoje hodnoty a akceptujú každého svetonázor, či vierovyznanie.

Budovanie rodinnej identity je téma, ktorou sa zaoberá jedna z posledných kapitol knihy. Tu autori podrobne opisujú prínos tradícií v rodine, čo tiež dopĺňajú o vlastné skúsenosti, ale aj zvyky iných rodín.  Tradície považujú za niečo, čo dáva deťom pocit, že patria k rodine. Bývajú zábavné a budujú stabilitu a rytmus.

Dvadsiata kapitola má názov: „Veľké otázky“ V tejto kapitole autori poskytujú rady a pomáhajú rodičom  odpovedať na otázky, ktoré sú často šokujúco priame. Patria sem napríklad otázky o stvorení sveta, budúcnosti, či príchodu bábätka na svet.  Vo všetkých prípadoch však odporúčajú (v závislosti od veku) úprimné odpovede,  neradia odkladať témy, ktoré sú už deti schopné chápať na neskoršie.

Poslednou kapitolou, ktorou sa autori v knihe zaoberajú má názov: Budovanie duchovného života dieťaťa. V tejto úlohe majú podľa autorov kľúčovú úlohu práve rodičia, keďže poskytujú vzor. Buď hovorením alebo mlčaním, konaním alebo nekonaním. Za veľmi dôležité považujú vytvorenie domova plného lásky. Dávať deťom príklad  vo vzťahoch medzi manželmi- rodičmi, medzi inými dospelými . To deťom napovedá veľa o vierohodnosti a príťažlivosti viery, ktorú prežívame. Ďalej manželia odporúčajú ostatným rodičom čítanie z Biblie, modlitby za deti, učiť deti prirodzeným spôsobom chodiť do kostola, zároveň dovoliť im robiť vlastné rozhodnutia, dať im slobodu.

Dielo Kniha o rodičovstve je písané veľmi prirodzeným, zábavným a zároveň praktickým štýlom, obohatené o rôzne myšlienky, skúsenosti či rady. Mňa najviac oslovila jedna myšlienka : „ Naše deti nie sú naším vlastníctvom. Našou úlohou a privilégiom je zopár krátkych rokov ich pripravovať na život a ukázať im vlastným príkladom, čomu veríme.“  Tieto slová vystihujú celkový charakter knihy. Myslím si, že toto dielo má čím obohatiť každého jedného rodiča, ktorý sa rozhodne si ho prečítať.