MOJE VYMODLENÉ DIEŤA MA PRIVÁDZA DO ZÚFALSTVA – Danielle Graf, Katja Seide

Použitá literatúra: Graf, D. / Seide, K. 2016. Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva, 1.vyd.TATRAN 2017.267 s. ISBN 978-80-222-0899-4.

Recenziu spracovala Lenka Kadučáková, študentka Pedagogickej fakulty UK v Bratislave

Názov knihy popisuje myšlienku, ktorá sa objavuje v mysliach rodičov veľmi často, najmä v tzv. období vzdoru, ktorým prechádza každé dieťa. Nemecké autorky, matky 5 detí, píšu na internete blog, kde zdieľajú spolu s čitateľkami svoje rodičovské radosti a starosti. Návštevnosť tohto blogu presiahla päť miliónov ľudí a autorky sa na žiadosť čitateliek rozhodli napísať knihu, ktorá má za úlohu zhrnúť postrehy z tejto stránky a jednoduchým spôsobom poradiť rodičom, ako zvládať náročné situácie pri výchove detí. Túto knihu som si vybrala najmä preto, lebo ma zaujala nápisom na obale, ktorý je akýmsi podtitulom knihy – “Dobrodružná cesta obdobiami vzdoru” – keďže zo spomienok svojich rodičov viem, že aj ja som týmto obdobím ako dieťa prechádzala a nemali to so mnou ľahké.

Na začiatku knihy je venovanie deťom, ktoré “nás každý deň dovedú na hranice našich možností a pomáhajú nám ich vždy znovu prekonať.” Nasleduje úvod, ktorý začína porovnaním dvoch zdanlivo rôznych príbehov zo života autorky, kde si v prvom príbehu dospelý a v druhom dieťa presadia svoje. Autorky sa pýtajú, či je naše vnímanie trucujúceho dieťaťa, z ktorého by mohol vyrásť malý tyran správne a následne zdôrazňujú, aké dôležité je zamerať sa pri výchove najmä na potreby dieťaťa. V úvode je taktiež spomenuté rozdelenie knihy na dve časti; teoretická časť obsahuje základné informácie o funkciách detského mozgu, má slúžiť na lepšie porozumenie detského správania a praktická časť knihy obsahuje príklady z rodinného života autoriek a čitateliek, opisujúce vzdorovité správanie detí a rady, ako ho zvládnuť.

Detský hnev

Kapitola začína krátkym príbehom z rodinného života, kde je opísaná bežná situácia – kričiace dieťa  vs. rodič. Riešenie tejto situácie je akýmsi náčrtom toho, že kniha sa nebude zaoberať „klasickými“ výchovnými metódami, ako naučiť dieťa podriadiť sa, ale pomôže rodičom lepšie pochopiť situáciu a hnev z pohľadu dieťaťa. V tejto kapitole autorky jednoducho, s použitím príkladov, opisujú základné rozdelenie ľudského mozgu. Vysvetľujú princípy jeho fungovania a následne prechádzajú do bližšej špecifikácie detského mozgu, ktorý vníma slová rodičov odlišne, ako sa dospelým môže zdať. Preto autorky používajú názorné príklady, kde sa rodič dieťaťu snaží niečo vysvetliť. Keďže to často robí neprimerane jeho momentálnym schopnostiam vnímania, dieťa nerozumie, alebo dokonca spraví úplný opak toho, o čo bolo požiadané. Deti lepšie pochopia výrok „Nech ti ten pohár nespadne!“, ak použijeme slová „Drž pohár poriadne!“Okrem popísania situácie autorky tiež ponúkajú iné riešenia, ktoré môžu situáciu upokojiť a pri ktorých si dieťa osvojí základy empatie, naučí sa ovládať svoje pocity a pochopí „nie“ ako zamietnutie. Kniha sa v tejto kapitole venuje aj zdanlivo agresívnym prejavom dieťaťa ako napríklad hryzeniu, ktoré by podľa autoriek nemalo byť vnímané tak, že nám dieťa chce vedome ublížiť, ale že sa snaží komunikovať. Úlohou rodiča a blízkych je pokojným hlasom mu vysvetliť, že ho to bolí a ukázať mu alternatívu, ako prejaviť čo potrebuje iným, vhodnejším spôsobom.

Rodičovský hnev

V tejto časti knihy sa autorky zaoberajú hnevom rodičov, jeho možným pôvodom v ich vlastnom detstve a znova zdôrazňujú, aké je potrebné pokúsiť sa pochopiť konanie dieťaťa predtým, ako ho zaň rodič pokarhá. Hnev rodiča býva často zakorenený v jeho vnútri od detstva, kedy výchovné metódy neumožňovali detský prejav hnevu (tzv. čierna pedagogika) a tvrdohlavosť bola trestaná bitkou, alebo inými neprimeranými prostriedkami. Autorky ďalej vysvetľujú, znova pomocou skutočných príbehov, že ak sa rodič riadi pri výchove intuíciou, nemusí to byť vždy správna cesta – intuícia nie je šiesty zmysel, ale podvedomé poznanie, ktoré sme nadobudli skúsenosťami. Ak bola výchova rodiča nesprávna, je možné, že bude podobným spôsobom vychovávať vlastné dieťa v domnienke, že koná správne, intuitívne. V kapitole sa pomocou ďalších príkladov poukazuje na to, že rodič častokrát nedokáže pochopiť správanie dieťaťa, ale je ovplyvnený kolektívnymi pedagogickými hlasmi. Tak vzniká bludný kruh nepochopené, vzdorovité dieťa – zúfalý, či nahnevaný rodič. Ak si dokážeme zakaždým uvedomiť, že nás ovplyvňuje dedičstvo čiernej pedagogiky, ktoré negatívne vplýva na náš pohľad na deti, zistíme, že mnohé situácie, keď sa nám zdalo, že deti proti nám bojujú, boli vlastne nevinné nedorozumenia. Pri zdanlivo nelogických výbuchoch hnevu dieťaťa je podľa autoriek dôležité si uvedomiť, že dieťa ešte nemá natoľko vyvinutú pamäť, aby dokázalo určité situácie racionálne vyhodnotiť. Ďalej je potrebné, naučiť sa vo vypätých situáciách, kedy má rodič o dieťa strach, napr. ak dieťa prebehne cez cestu za rodičom, bez toho aby sa pozrelo na obe strany, viesť tzv. vnútorný monológ na odventilovanie, namiesto okamžitého výbuchu hnevu, ktorý si dieťa zapamätá ako negatívnu spomienku. V poslednej časti kapitoly sa autorky pomocou príbehu venujú fenoménu rodiča, ktorý sa chce na úkor výchovy zapáčiť úplne cudzím ľuďom – v situácii, keď dieťa kričí na verejnosti, rodič väčšinou ako prvé rieši myšlienku  – „čo si o mne pomyslia ľudia“. Si malý a ešte sa len učíš ovládať svoje pocity. Ja som už dospelá, a aj tak to nedokážem. Aj ja sa ešte musím trénovať.

Prekladateľské pomôcky pre rodičov malých zurvalcov

Táto kapitola má za úlohu vymenovať a „preložiť“ najčastejšie vzdorovité prejavy dieťaťa, ktoré často u rodičov vyvolávajú pocit, že si ich dieťa neváži. Prvá časť kapitoly uvádza príklady týchto prejavov spolu s najčastejšou odpoveďou rodiča, ale ponúka aj lepšiu, alternatívnu odpoveď na vykročenie z bludného kruhu vzájomných urážok. Podľa autoriek je potrebné, aby rodič ukázal dieťaťu, že jeho hnev chápe a dal mu najavo, že všetky pocity sú v poriadku. Zároveň by však mal trvať na zákaze, inak si dieťa zapamätá túto stratégiu ako úspešnú. Podobne fungujú aj detské grimasy, dieťa vo veku okolo štyroch rokov sa už vie vcítiť do kože rodiča, čiže chápe, že ho rozčuľuje, preto treba zistiť, čo dieťa motivuje k takémuto správaniu. Či už je to málo pozornosti od rodiča, alebo dieťa potrebuje len „vypustiť paru“. Tresty a pochvaly sú riešenia, ktoré fungujú krátkodobo a riešenie skrytej podstaty konfliktu iba odložia na neskôr. Autorky na ďalšom príklade z bežného života rodiča poukazujú aj na to, že rodič často očakáva od dieťaťa neprimeranú spoluprácu, vzhľadom na jeho vek a štádium vývinu. Nikomu z nás by nezišlo na um očakávať od sotva dvojročného dieťaťa, aby sa podpísalo, lebo je úplne jasné, že kognitívne a motoricky by to bolo nad jeho sily. Ale od takých malých detí zato často očakávame dospelé, komplexné myšlienkové pochody, plánovanie a predvídanie. Autorky tiež porovnávajú spoluprácu, ktorá je vrodená so súťaživosťou, ktorú vidia v spoločnosti. Je teda dôležité povzbudzovať deti k spolupráci a dôverovať im, keď chcú napríklad zaniesť pohár z obývačky do kuchyne. Budeme prekvapení, čo všetko už také malé dieťa dokáže.

Napriek všetkému: samostatnosť treba podporovať

Názov tejto kapitoly v sebe nesie hlavnú myšlienku, ktorú autorky rozvíjajú v úvahách o samostatnosti dieťaťa. Táto časť knihy tiež rozvádza tému spolupráce a ponúka niekoľko praktických návodov ako naučiť dieťa dobrovoľnej spolupráci. V príklade na začiatku kapitoly má vychovávateľka problém s aktívnym škôlkarom, ktorý podľa jej slov nespolupracuje. Po pozornejšom pohľade na situáciu však zistíme, že škôlkar bez problémov spolupracoval v situáciách, ktoré však dospelí berú ako samozrejmosť. Vychovávateľka vnímala iba negatívne správanie, ktoré použil ako odventilovanie, aby sa zbavil negatívnych pocitov. Autorky kladú dôraz aj na to, že pri rozvíjaní spolupráce treba zohľadňovať potreby detí a akceptovať ich želania, pokiaľ je to možné. Ich ochota spolupracovať sa výrazne zvýši, keď vidia, že druhí sú otvorení ich vlastným potrebám a želaniam. Ak však o záujmoch detí rozhodujú takmer bez výnimky mama s otcom, vedie to predovšetkým k frustrácii. Autorky zároveň upozorňujú na to, že je dôležité rozlíšiť medzi bezvýhradným ustupovaním vôli dieťaťa a zohľadňovaním potrieb všetkých. V ďalších úvahách je vyzdvihnutá dôvera a jednoznačnosť, ktoré by mal rodič vysielať k dieťaťu, aj keď nekoná vždy v súlade so spoločenskými normami – je to normálne a primerané veku.

Tipy a triky pre pokojné dni

Predposledná kapitola obsahuje sedem klasických foriem neochoty spolupracovať u detí, od odmietania jedla cez vzpieranie sa rannému obliekaniu, až po boj rodiča s dieťaťom pri výmene plienky. Autorky každú túto situáciu čitateľovi priblížia na príklade zo života, vysvetľujú, prečo je to tak a následne ponúkajú niekoľko možností, ako konkrétnu situáciu vyriešiť čo najvhodnejšie pre obe strany. Je dôležité, aby sme deti po výmene plienky vrátili späť do situácie, z ktorej sme ich vytrhli. Ak sme ich vyrušili pri hre s vláčikom, vrátime ich presne tam a bezpodmienečne ich necháme pokračovať v hre. Aj keď len na chvíľu, lebo vlastne už musíme odísť. Deti totiž musia veriť, že prebaľovanie ich hru síce prerušilo, ale neukončilo.Koniec kapitoly uvádza šesť záchytných bodov nájdenia hraníc. Každá rodina si musí určiť, kedy povedať nie a čie potreby sú v danom momente najdôležitejšie. Na príbehu malej Elzy, ktorá počmárala steny, pretože sa jej po narodení malého brata rodičia už toľko nevenovali, autorky pútavo vysvetľujú, aké dôležité je dieťaťu vysvetliť nevhodné správanie a ukázať negatívne emócie bez trestu ako výchovného prostriedku.

Rýchla pomoc pri akútnych záchvatoch vzdoru

V závere knihy sú zhrnuté kroky k upokojeniu dieťaťa – autorky sa vracajú k rozdeleniu mozgu, uvedenému na začiatku knihy a opätovne zdôrazňujú, že dieťa pri záchvate vzdoru často nevníma slová rodiča. Preto je dôležité dieťa upokojiť a ohľaduplne nadviazať kontakt, potom zopakovať, prečo sa práve teraz nedá urobiť niečo, čo by dieťa chcelo a nakoniec, ak je to potrebné, ponúknuť kompromis. Tu však autorky upozorňujú na to, že je priam škodlivé dieťaťu pri záchvate hnevu ponúkať náhradné uspokojenia, zídu sa skôr kompromisy, ktoré budú užitočné pre obe strany. Naučia sa tiež, že hnev alebo smútok nad nevyhnutnou situáciou nie sú ničím zlým a aj to, že sú dosť silné aby ju zvládli. Táto kapitola ponúka aj stručný návod na regulovanie stresu u detí v rôznom veku, keďže v každej fáze vývoja dieťaťa pomáha iný typ upokojenia.

Doslov knihy povzbudzuje všetkých rodičov k tomu, aby vnímali detské obdobie vzdoru ako tréning, kedy je potrebné naučiť ich správnym spôsobom reagovať na rôzne náročné situácie – každý záchvat hnevu posúva naše deti o kúsok ďalej, k tomu, že sa z nich s pomocou rodičov stanú samostatné a empatické deti.

Záver a komentár recenzentky: Kniha je napísaná veľmi prístupným spôsobom, keďže často používa príbehy z bežného rodinného života a odporučila by som ju ako užitočnú pomôcku pre každého rodiča. Napriek tomu, že nie som ešte matkou, mnoho poučení z knihy v budúcnosti použijem pri výchove – k dieťaťu treba pristupovať láskyplne a ono nám to v rovnakej miere vráti.