Respektovat a být respektován

Použitá literatúra: Kopřiva. P., Nováčková. J., Nevolová. P., Kopřivová. T. 2012. Respektovat a být respektován, Chvalčov: Vydavateľstvo Spirála, 2012. 286s. ISBN 978-80-904030-0-0.

Recenziu vypracovala  Veronika Marčáková, študentka Pedag.fakulty UK v Bratislave

Kniha Respektovat a být respektován je rozdelená do pätnástich kapitol, ktoré detailne, pomocou príkladov predkladajú možnosti využitia spôsoby výchovy a ich uplatnenia v reálnom živote za účelom pomôcť pri prehlbovaní vzťahu medzi rodičmi a ich deťmi. Cieľom autorov je poukázať ako zlé návyky, zaužívané rodičmi z minulosti, môžu ovplyvňovať deti a ich výchovu v súčasnosti. Autori ponúkajú širokú škálu praktík ako majú rodičia vychovávať svoje deti a zároveň sa zaoberajú riešením vzťahov medzi partnermi. Svoje poznatky nám ponúkajú nielen cez štúdie zo svojho psychologického prostredia, ale aj zo svojich osobných skúseností. Snahou tejto knihy je taktiež vzbudiť záujem a potrebu uplatňovať tieto návody, modely a praktické skúsenosti v každodennom živote.

Autorka v úvode knihy opisuje, ako si sama prežila to, čomu sa v knihe venuje. Čitateľovi ponúka zdôvodnenie k prečítaniu publikácie a poukazuje na jej zmyselnosť.

,,Tím, že dávame dětem prostor pro jejich názor a řešení ve věcech, které se jich týkají, necháváme je vybrat a nesoudíme je, tím jim postupně předáváme zodpovědnost za to, pro co se rozhodly.“ Na mňa, hneď v úvode, zapôsobila vyššie uvedená myšlienka. S autorkou bezpodmienečne súhlasím.

1. Hranice jsou nutné – jde ale o to, jak je vytváříme

Autori knihy sa v tejto úvodnej kapitole snažia vysvetliť rozdiel medzi partnerským a mocenským prístupom k deťom. Opisujú najmä podstatu autoritatívnej výchovy a jej prípadný dopad na dieťa ako individualitu. Takúto výchovu vnímajú, ako: ,,Jejím základem je nerovnost, vztah nadřazenosti a podřazenosti, používaní mocenských prostředků.“ Uprednostňujú partnerský štýl výchovy, ktorý do popredia kladie najmä rešpekt ako základný postoj pre vzťahy a výchovu. Na základe príkladov poukazujú na to, ako veľmi je dôležité sa k deťom správať s rešpektom takým, aký preukazujeme dospelým, ktorých si vážime. Partnerský model vedie jedinca k zodpovednosti.

Napr. v situácii meškajúceho dieťaťa, môže matka reagovať viacerými spôsobmi, ktoré však nemusia byť efektívnymi tak, ako si matka predstavuje. Je dôležité dať dieťaťu na výber medzi povinnosťami, domácimi úlohami a zábavou, ktorú sa dieťa snaží uprednostniť. Autori sa snažia poukázať na to, že je potrebné ponechať na dieťati rozhodovanie, ale od rodiča očakávajú správne nasmerovanie dieťaťa k záverečnému rozhodnutiu. Výsledkom by malo byť to, že dieťa sa samo rozhodne, koľko času si ponechá na zábavu a vytvorí si časový rozvrh svojich povinností, ktorý sa bude snažiť dodržať.

2. Mluvíme, mluvíme… a nějak to nefunguje

Táto kapitola nám ponúka prehľad neefektívnych spôsobov komunikácie:

1. Ty zase…(výčitky)
2. Měl by sis uvědomit…(poučování)
3. Tohle jsi udělal špatně…(kritika)
4. Já kvůli tobě…(lamentace)
5. Nedělej to, nebo se ti stane…!(zákazy)
6. Z tebe jednou vyroste…(negativní scénaře)
7. On je takový…(nálepkování)
8. Udělej…(pokyny)
9. Okamžitě běž a udělej…! (příkazy)
10. Přestaň…,nebo…!(vyhrožování)
11. Křik
12. Podívej se na… (srovnávaní)
13. Ty snad chceš? (řečnícke otázky)
14. Ty jsi ale…(urážky)
15. To je náš génius! (ironie)

Pri kladení takýchto otázok, rozkazov alebo pripomienok je potrebné zvážiť, ako by sme my, dospelí jedinci, na ne reagovali. A na základe vlastnej reakcie prehodnotiť slová, ktoré chceme dotyčnej osobe povedať. Cieľom efektívnej komunikácie nie je zraňovať toho, s kým komunikujeme, ale nájsť spôsob, ktorým dokážeme uskutočniť svoj zámer tak, aby všetci členovia komunikácie boli spokojní.

3.  Jsi fajn. Jen třeba udělat…

Táto kapitola sa zameriava na popis a priblíženie efektívnych postupov a spôsobov využívaných v komunikácii. Autori v nej naznačujú, že niektorí ľudia majú prirodzenú danosť využívania rôznych efektívnych spôsobov komunikácie. Tieto postupy a spôsoby nadobudli v detstve a automaticky ich vedia v komunikácii s inou osobou alebo osobami používať bez toho, aby si to vlastne uvedomovali. Takíto ľudia dokážu pôsobiť na svoje okolie a tieto skúsenosti svojím vystupovaním, jednaním a správaním predať svojim blízkym. Myslím si, človek je veľmi flexibilný jedinec, ktorý je schopný na sebe neustále pracovať, či už neuvedomele, pod vplyvom okolia alebo uvedomele, vlastnou snahou, tzn. dokáže zlé a nesprávne návyky postupne premieňať sebareflexiou alebo tréningom na správne a dobré. Z tohto dôvodu je dôležité, aby sme naučili dieťa pracovať s možnosťami výberu. Možnosť výberu predstavuje pre dieťa dôležitý nástroj, ktorý napomáha k budovaniu samostatnosti a zodpovednosti osobnosti jedinca. Dieťa je schopné sa takýmto spôsobom naučiť zhodnocovať výhody a nevýhody svojej voľby, nakoľko spätná väzba nastáva okamžite. Za veľmi dôležité v tejto kapitole považujem spomínané tri oblasti výchovy, o ktoré sa musíme starať súčasne a pristupovať k nim rovnako zodpovedne.

1. O plnení úkolů (cílů)
2. O uspokojování potřeb jednotlivých členú týmu
3. O dobre fungování celé skupiny

Prvá časť – úlohy/ciele  – predstavuje vo výchove rôzne činnosti a správanie, ktoré od detí vyžadujeme (dodržovanie hygieny, návykov, poriadku, správania, plnenie sľubov). Druhá časť je zameraná na rozvoj osobnosti dieťaťa (vytváranie sebadôvery a sebaúcty). Tretia časť sa stará o vzťahy medzi dospelými a deťmi.

„Efektivita dovedností, které nabízíme v této kapitole, spočívá v tom, že pomáhají naplňovat všechny tři oblasti výchovy, o které se musíme starat.“

4. Potřebujeme, aby druzí chápali a přijímali, když se cítime v nepohodě

V tejto časti knihe sú vytýčené tri zásady, ktoré sú obsiahnuté v emóciách:

1. Máme právo prežívať to, čo prežívame
2. Keď v nás prevládajú emócie, logika a racionálne uvažovanie sa vytrácajú
3. Emócie sa môžu stať „nákazlivými“

Autori v tejto kapitole poukazujú najmä na to, že konanie pod vplyvom emócií môže obsahovať neefektívne spôsoby a postupy rozhodovania sa. Je dôležité, aby sme si určité názory a postoje na danú situáciu nechali „uležať“, boli empatickejšími a snažili sa pochopiť, vžiť a prijať pocity toho druhého. Kľúčovou zložkou je vedieť správne pomenovať a objasniť deťom to, čo práve cítia, čo prežívajú. Práve pochopenie vlastných pohnútok im pomôže jednotlivé emócie zvládnuť.

 5. A za trest budeš…!

Ako inak môžeme vymedziť hranice a postupovať pri budovaní správnych noriem správania či ich porušovania? „Tresty jsou zaměřeny na minulost. Jsou odplatou za něco, co se už stalo. Přirozené důsledky jsou buď zaměřeny na přítomnost, nebo budoucnost.“

 6. Opravdu se zlobím!… Tak co teď navrhuješ?

V tejto kapitole autori zhrnuli opatrenia do trojkrokovej stratégie, ktorej cieľom je nájsť správny spôsob, ako zareagovať na nejaký priestupok. Upozorňujú tiež na to, že nemusíme využiť vždy všetky tri spomínané kroky, avšak je dôležité uvedomovať si, ktoré naše reakcie dieťaťu pomáhajú sa upokojiť a nad sebou zamyslieť. Taktiež sa nám snažia vysvetliť, že niektoré veci nie je potrebné riešiť hneď v tom momente, v ktorom sa stali, aby sme nepredišli k získaniu pozitívneho efektu na dieťa vo výchove. No upozorňujú aj na to, že niekedy nám tzv. nezvládnuteľné situácie môžu pomôcť vyriešiť spoluúčasť „druhej strany“. Deti zapojíme do rozhodovania o veciach, ktoré sa nás týkajú, dovolíme im vyjadriť svoj názor a zároveň im načrtneme aj negatívne dôsledky nesprávneho rozhodnutia. Po tom, čo dáme dieťaťu na výber a zistíme, že tento prostriedok nesplnil očakávania, nefunguje, môžeme prejsť na alternatívne spôsoby riešenia problému, napr. zamkneme kazety alebo časopisy v skrini a pod.

7. Když budeš hodný, dostaneš za odměnu… Ty jsi ale šikulka!

V tejto kapitole autori píšu aj o tom, že určité veci ako napríklad známky na vysvedčení či darčeky pod stromček by nemali byť odmenou za vhodné správanie. Môže to mať zlý vplyv na to, ako si to dieťa vysvetlí a prijme. Autori sa nám snažia poukázať, že pochvala je veľmi dôležitou súčasťou výchovy dieťa. Je dôležité, aby sa i samotné dieťa naučilo sa pochváliť, keď urobí správnu vec, hoci len maličkosť v každodennej rutine. Avšak aj chváliť je potrebné s mierou, pretože častým chválením môžeme dieťaťu spôsobiť závislosť na pochvale, čím sa pochvala stáva druhom odmeny a samotná činnosť je druhoradá. A to už nie je správne.

8.  Cukr a bič nebo vlastní chcení?

Táto kapitola hovorí o  motivácii. Opisuje vnútornú a vonkajšiu motiváciu a  podmienky pre udržiavanie motivácie.

9. Co všechno děti potřebují

V tejto časti publikácie sú rozobraté viaceré ľudské potreby, na ktoré je treba brať ohľad, napr. fyziologické potreby, potreba bezpečia, potreba lásky, potreba sebaúcty a potreba sebarealizácie. Vždy keď nastane problém, je dobré, aby sa rodič opýtal  sám seba: ktoré potreby môjho dieťaťa nie sú uspokojené?

10. Kdo se naučí vážit si sám sebe, naučí sa také vážit si ostatních

Kapitola zdôrazňuje nevyhnutnosť vytvorenia vhodného prostredia deťom. Týmto prostredím sa myslí priestor, v ktorom môže prežívať láskyplné vzťahy, mať pocit bezpečia, či dostávať príležitosť k úspešnému zvládnutiu nejakej úlohy. Treba však brať ohľad aj na to, že to, čo dieťaťu ponúkame ako výzvu, musí zohľadňovať aj možnosti zvládnutia tejto výzvy, pretože niekedy sa v rodinách stáva, že rodič očakáva od svojho dieťaťa to, na čo dieťa nemá, dieťa preceňuje, a to sa napokon odrazí stratou sebadôvery dieťaťa a nadobudnutím pocitu menejcennosti, preto je dôležité byť v tomto bode naozaj obozretný a opatrný.

11. Lepší je předcházet než napravovat

Túto kapitolu vnímam ako zhrnutie toho, o čom autori v knihe doteraz písali. Zaoberajú sa zmyslom toho, čo robíme, rešpektovaním individuality dieťaťa, zamýšľaním sa nad krokmi dieťaťa, voľbou správnej komunikácie a posudzovaním empatických reakcií. Toto všetko je veľmi dôležité pre rodiča, aby zvládol vychovať samostatného jedinca zodpovedného za svoje činy a rozhodnutia.

12.  Škola má větší možnosti, než nabízí její tradičná podoba

Tu sa autori venujú škole ako prostrediu, ktoré môže pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť vývin dieťaťa a formovanie jeho osobnosti. Dieťa, ktoré sa chce socializovať do kolektívu, musí akceptovať pravidlá spoločnosti, ktorý predstavuje v škole najmä školský poriadok. V ňom sú pravidlá pevne vytýčené. Ide viac-menej o slušné správanie sa, o vykonávanie určitých povinností, o zaradenie sa do kolektívu, o schopnosti sa učiť a pripravovať na vyučovanie. Táto etapa v živote dieťaťa je veľmi dôležitá, a preto je potrebné dieťa na ňu pripraviť. Ako? Komunikovať s ním.  Autori poukazujú i na negatívne prvky, s ktorými sa deti v školách stretávajú. Medzi závažné negatívne a neprijateľné správanie sa považuje šikanovanie jednotlivca alebo skupiny. Je potrebné si všímať zmeny, ktoré sa s dieťaťom začínajú diať a snažiť sa nájsť ich príčinu, či už ide o zhoršenie prospechu, zámerné  vyhýbanie sa výchovno-vzdelávaciemu procesu a pod. Správanie dieťaťa sa začína meniť vo chvíli, keď sa prestáva cítiť v bezpečí.

Posledné  kapitoly  dopĺňajú  jednotlivé situácie a poskytuje rôzne cvičenia a rady, ako sa niektorým veciam vo výchove vyvarovať.

Záver a zhrnutie:      Kniha Respektovat a být respektován je dobrým príkladom toho, ako  správne postupovať pri výchove dieťaťa.  Je veľmi zrozumiteľne napísaná. Všetky teoretické vysvetlenia i praktické postupy, o ktoré sa rodič môže zaujímať, sú v nej podrobne popísané. Po prečítaní publikácie si myslím, že dokáže pomôcť ukázať správny smer každému rodičovi v prístupe k svojmu dieťaťu. Autori v rámci svojej praxe poskytujú aj kurzy rodičovstva v ČR aj v SR, čo je myslím veľmi prínosné. Určite ako budúci učiteľ po tejto knihe ešte siahnem a budem sa snažiť vedomosti z nej aplikovať na deti a svoje poznatky ponúknuť i rodičom týchto detí.

 Informácie o  autoroch:

 PhDr. Pavel Kopřiva (1956), psychológ s praxou v odbore klinickej psychológie, psychoterapie a poradenstva. V školstve sa angažuje od roku 1990. Spolupracoval autorsky a lektorsky na viacerých projektoch, napr. Zdravá škola a zdravá mateřská škola, taktiež je spoluautorom knihy Program podpory zdraví ve škole a pod.

Mgr. Tatjana Kopřivová (1956), psychologička s praxou v odbore klinickej psychológie, psychoterapie a poradenstva. Podieľala sa na publikáciách Výchova ke zdraví na základní škole a Naše mateřská škola na cestě ke zdraví. Venuje sa problematike výchovy, komunikácie a emócií. Od roku 1999 pôsobí ako lektorka výcvikových kurzov pre učiteľov a pre verejnosť.

PhDr. Dobromila Nevolová (1946), psychologička, venovala sa výskumu osobnosti učiteľa a tvorbe psychodiagnostických metód a metód k posudzovaniu interpersonálnych vzťahov v škole. Je spoluautorkou celoročného programu vzdelávania učiteľov Učitel ve škole 21. století. Od roku 1994 pôsobí ako lektorka výcvikových kurzov pre učiteľov a pre verejnosť. PhDr. Jana Nováčková, CSc. (1949), psychologička, má prax v poradenskej práci aj v psychologickom výskume. Je členkou NEMES (Nezávislá mezioborová skupina pro transformaci školství) a spoluautorkou tejto skupiny Svoboda ve vzdělávaní a česká škola. Absolvovala päťtýždňovú stáž v USA zameranú na metódy vzdelávania učiteľov. Od roku 1990 sa venuje lektorskej činnosti.