Nevera na pracovisku

(Doc.PaedDr. J. Derková, PhD. – rozhovor pre portál Dalito.sk)

Americká autorka Shere Hite v rozsiahlej anonymnej ankete zistila, že až 70% žien
vydatých viac než 5 rokov malo mimomanželský sex alebo vzťah. Podobný výskum
v Českej republike dopadol o niečo lepšie – 65% mužov a 46% žien priznalo aspoň
jednu neveru počas manželstva. Podľa S. Kratochvíla (2000) nevera môže vyplývať
z neuspokojenej sexuálnej alebo emočnej potreby, môže byť odvetou za neveru
partnera/ky , snahou o „liečenie“ sexuálnej poruchy, spôsobom ako si potvrdiť
vlastnú atraktivitu, ale aj pokusom, ako manželský vzťah oživiť…

Nevera je fenoménom tejto doby. Prečo je v súčasnosti tak veľmi častá?

Možno nie je častejšia ako v minulosti, ale vďaka moderným technológiám je ľahšie
rozpoznateľná. Cez mobilné aplikácie sa dozvedáme o súkromí ľudí všeličo, niekedy
aj to, čo by sme snáď radšej nechceli vedieť. Pozor, sledovanie „kto, čo, kedy…“ na
Facebooku či na Instagrame vyvoláva rýchlu závislosť, takže človek má potom
ťažkosti s tým prestať! A to nehovorím už ani o špehovaní najbližších
prostredníctvom SMS a emailov.

Dôvody, ktorú vedú k nevere sú rôzne. S akými sa najčastejšie stretávate počas
svojej praxe?

Asi by sme si najskôr mali ujasniť, čo pod týmto slovom myslíme. Existuje niekoľko
ponímaní nevery, podľa toho, ako má kto postavené hranice morálky. Stretávam sa
so ženami, ktoré netolerujú ani flirtujúce správy, ktorými si niektorí muži radi
upevňujú sebavedomie. A čo sexuálne sny o inej / o inom ? Je to nevera alebo nie
je? Odpoveď znie: podľa toho, kto je čo schopný tolerovať. Mám skúsenosť s
klientkami, ktoré boli natoľko emočne závislé na partnerovi, že mu boli ochotné
tolerovať nielen jeho striedajúce sa milenky, ale dokonca aj pohlavnú chorobu,
ktorú im priniesol. Závislosť v partnerskom vzťahu si netreba mýliť s láskou. Je taká,
ako každá iná závislosť – prináša sebaklam, zvyšujúcu sa toleranciu voči zlu,
neschopnosť sebariadenia a napokon úplnú degradáciu osobnosti. Ľudia majú
rôzne dôvody, prečo zostať v nevyhovujúcom partnerstve, ale aj rôzne dôvody
nevery. Nevera sa podľa mojich skúseností najčastejšie prihodí emočne
vyprahnutým ľuďom, ktorí hľadajú v druhom lásku, prípadne dobrodružstvo a
rozptýlenie.

Neveru inak vnímajú muži, ale aj ženy. V čom je nevera mužov a žien iná?

Na základe dlhoročnej poradenskej a terapeutickej praxe môžem usudzovať, že muži
o niečo častejšie než ženy vyhľadávajú obyčajný flirt, ktorý sa im občas vymkne spod
kontroly, zatiaľ čo ženy v nevere vidia skôr spôsob, ako sa oslobodiť od prvého, aby
mohli padnúť do náručia druhému.

Ženy ju vraj vnímajú viac emocionálne, muži vraj skôr fyzicky. Je to pravda?

Áno, ženy sú v priemere emocionálnejšie bytosti, riadia sa viac srdcom. U mužov je
silnejšia rozumová a pudová zložka. Ale aby sa náhodou genderové aktivistky
neurazili, priznávam že existujú aj sexuálne lovkyne, ktorým nejde o nič iné, než
o fyzické uspokojenie či erotické dobrodružstvo.

Častokrát nevera vzniká práve na pracovisku. Je to preto, že tam trávime najviac
svojho času?

Áno, dá sa to tak povedať. V práci trávime neraz viac času než doma a opäť platí, že
zatiaľ čo nevera je pre jedného skôr rozptýlením, iný sa naozaj zamiluje. Na
pracovisku máme možnosť druhých ľudí spoznávať v mnohorakých náročných i
stresových situaciách, skúmať vzájomnú kompatibilitu našich názorov, postojov,
hodnôt a zároveň prežívať fyzickú príťažlivosť. Tu by som chcela zdôrazniť, že počas
života každý jeden človek, pokiaľ nežije sám na púšti či v jaskyni, stretne
pravdepodobne niekoľko fyzicky príťažlivých osôb, čo však vonkoncom neznamená
neveru.

Ak vieme o nevere na pracovisku medzi našimi kolegami, ako máme reagovať?
Máme sa tváriť akoby sa nič nestalo, alebo máme k tomu zaujať určitý postoj, či
názor?

Vždy sa držím toho, že pracovisko má byť o práci. Zaplietanie sa do intríg a
zbytočných rečí uberá sily. Kritika nemorálnosti je ako bumerang, neraz sa vracia
späť tomu, kto ju vyslal. Ja vôbec nevyslovujem názor na intímny život iných ľudí,
okrem situácie, keď je to súčasťou klientskej „objednávky“ v rámci párového
poradenstva alebo psychoterapie.

Povedať pravdu, ak sa ma na to priamo niekto opýta či o tom vieme? Keď už
podvádzaný partner možno aj niečo tuší?

To je večná dilema, či hovoriť pravdu, alebo sa uchýliť k milosrdnej lži. Našťastie som
nikdy nebola s tým konfrontovaná, pretože hovorenie pravdy mi je vo všeobecnosti
bližšie. Tu si však treba uvedomiť, že ak by som aktérov priamo nepristihla „pri
čine“, ide len o môj subjektívny pohľad, založený na domnienkach. Takže pozor na
domnienky!

A ak ich teda pristihnem pri čine?

Najlepšie bude potichu vycúvať a v danej chvíli nič neriešiť. Osobne by som bola
v šoku a keď nad tým teraz hypoteticky uvažujem, asi naozaj nie som z tých, kto by
mal chuť o takomto zážitku s niekým hovoriť.

Čo ale robiť napríklad pri nevere na pracovisku, o ktorej kolegu či kolegyni viete a
poznáte aj ich doma partnerov či manželom. Neriešiť to?

Neriešiť. Platí to, čo som už povedala. Moje subjektívne „pravdy“ , domnienky
a názory nepovažujem za natoľko dôležité, aby som nimi druhých obťažovala, najmä
ak sa ma na nič nepýtajú.

Aj keď sa vám k tomu kolegovia priznajú, alebo to dokonca na pracovisku ani
netaja?

Možno by ste chceli počuť, že v danej veci je potrebné sa angažovať a kriticky
vyjadrovať. Ja si to nemyslím. Znova opakujem – som zástanca toho, že na
pracovisku treba riešiť pracovné veci.

Ako reagovať v prípade, že jedného dňa na to manželka kolegu príde, pozve vás na
rodinnú grilovačku, kde vás obviní, že sme o tom vedeli a ešte to podľa nej aj
podporovali?

Je to jej názor a jej spôsob, ako nájsť externého vinníka a nemusieť sa tak bližšie
zaoberať tým, v akom stave sa ich partnerský vzťah nachádza. Chápem, že niekto
nechce hľadať skutočné príčiny nevery a prevziať zodpovednosť za vlastné riešenia,
ale ja takých priateľov do života nechcem a nemám záujem tráviť s nimi svoj voľný
čas.

Ako reagovať v prípade, že ste o podvádzaní na pracovisku naozaj nevedeli, zistí to
ale nejaký partner doma, zavolá vám a žiada od vás stanovisko na kolegu či
dokonca nadriadeného?

Odmietam o tom diskutovať a zaplietať sa do niečoho, čo mi neprináleží.

Môže nevera na pracovisku skončiť aj šťastne? Napríklad rozvodom jedného z
páru, spoločným spolužitím, alebo dokonca svadbou?

Teraz som sa naozaj zasmiala, hoci túto otázku mi ženy často kladú. Nič v zlom,
nevera na pracovisku naozaj často končí rozvodom, spoločným spolužitím, ba
dokonca aj svadbou, ale so ŠŤASTÍM to nemusí mať nič spoločné. To si treba
uvedomiť. Ľudské šťastie je krehká vec a hlavne vnútorná. Nezávisí od rozvodov ani
od svadieb. Prežívaniu šťastia sa dá naučiť, pokiaľ žijeme zmysluplne, nikomu
neubližujeme, myslíme pozitívne a napĺňame svoje srdce zas a znova láskou, každý,
každučký deň nanovo…

Ako sa správať pri nevere, ako reagovať, čo urobiť… ak sa o tejto téme vyjadrujú aj
koučovia, ktorí nemajú psychologické vzdelanie. Môžu?

K nevere sa vyjadruje kdekto. Najčastejšie dávajú rady zasvätenci, ktorí majú
podobné skúsenosti za sebou a nemožno im to zazlievať. Obvykle radia to, čo sa im
osvedčilo. Ak majú pocit, že im mimomanželský sex v niečom pomáha, vrele ho
odporúčajú aj iným. Na druhej strane, ak sa im kvôli prezradenej nevere rozpadla
rodina, budú skôr dvíhať varovný prst. Pokiaľ človek  v dôsledku nevery zažíva
silne negatívne emócie, mal by navštíviť odborníka, ktorý mu pomôže ich spracovať
a ukáže cestu, ako ďalej.

Oklamaní partneri, najmä ženy, sa často vyplačú kamarátkami. Je vhodné sa zveriť
priateľke, ktorá už zažila také sklamanie? Vie taká osoba poradiť objektívne?

Ozajstná kamarátka môže byť v takých chvíľach veľkou oporou. Súcit a pochopenie
blízkeho človeka je dôležité. Kamarátka nemusí nič radiť, len byť nablízku, keď je
druhému zle. Veľmi však varujem pred tým, aby sa podvedený partner/ka so svojím
sklamaním, krivdou a hnevom zdôveroval/a rodičom alebo nebodaj tým zaťažoval/a
vlastné deti. Zbytočne by im tým ublížil/a a sebe určite nepomohol /la.

Platí ešte pravidlo, že zo vzťahu, v ktorom došlo k nevere sa odchádza, rozvádza…
Zmenilo sa v tom niečo?

Ani v minulosti toto pravidlo neplatilo. Vždy existovali ľudia, ktorí aj dlhoročné
mimomanželské vzťahy partnera /ky dokázali ospravedlniť a žiť ďalej v takom
zväzku. Aj dnes sú niektorí mladí ľudia pomerne vytrvalí a občas sa snažia zachrániť
aj nezachrániteľné, zatiaľ čo iní s chladnou hlavou zhodnotia situáciu a rýchlo
odkráčajú z takého vzťahu preč.

Môže ešte taký „oklamaný vzťah“ vôbec v budúcnosti fungovať?

To je dobrá otázka – často to bez odbornej pomoci nejde. Vyrovnávanie sa
s odhalenou neverou je veľmi náročný proces. Spočiatku podvedený/á cíti hnev,
zlosť, sklamanie, nenávisť, zradu, poníženie, stratu sebavedomia, stratu dôvery
a výčitky, ktorými opakovane ničí seba aj partnera/ ku. Je tu však rozdiel
v reakciách ľudí: záleží od typu osobnosti, dĺžky vzťahu aj od toho, či išlo
o náhodný kontakt alebo dlhodobejší mimomanželský vzťah. Aby partnerstvo, ktoré
prešlo takouto skúsenosťou, mohlo ďalej fungovať, je potrebné po prvé zamedziť
tendencii k opakovanému vyšetrovaniu podrobností nevery, k čomu – podotýkam –
má mnoho podvedených silné nutkanie. Treba raz a navždy uzavrieť diskusiu
o nevere a nepripustiť viac návrat k nej. Po druhé je potrebné zamedziť tendencii
k prísnej kontrole partnera (dochádzky, telefónu, mailov, atď. ). To je vec, ktorou sa
podvádzaný partner chce do budúcna poistiť pred opakovanou zraňujúcou
skúsenosťou. Lenže to nejde, opätovné nadobudnutie dôvery v druhého sa nedá
vynútiť tým, že ho uzavrieme do klietky. Po tretie, väčšina terapeutov neodporúča
prerušiť intímne spolužitie, i keď chápem, že ak niekto zažil neveru partnera, je
práve v tejto oblasti najzraniteľnejší a nespracované negatívne emócie mu môžu
istý čas brániť v sexuálnom zblížení.

A čo žiarlivosť? Podvádzaný po zistení nevery zvykne byť nielen sklamaný ale aj
žiarliť…Ako sa s týmto druhom žiarlivosti dá vysporiadať?

Žiarlivosť je majetnícka reakcia. Áno, podvedený partner môže mať ešte dlhý čas
tendenciu strážiť si „svoju korisť, svoj majetok“ a nedovoliť, aby mu ho zasa niekto
uchmatol. Veľmi krátkozraké… S týmto druhom žiarlivosti sa treba vysporiadať
rovnako ako s ostatnými už spomínanými negatívnymi emóciami: Buď pomocou

psychoterapeuta alebo vlastnou silou; a to veľmi poctivou, dlhodobou prácou na
sebazdokonaľovaní a utíšení zraneného Ega.

Kedy vieme neveru skutočne odpustiť a prekonať s tým, že partnera prijmeme
späť?
Kedy vieme neveru prekonať bez toho, že by sme ju partnerovi, alebo v
manželstve neustále pripomínali?

Na obe otázky skúsim odpovedať naraz:
Prekonať neveru znamená v prvom rade prijať fakt, že sa stala. V druhom rade
pochopiť dôvody prečo sa stala, aké pohnútky na jednej aj druhej strane k nej viedli –
to preto, aby sme sa dokázali poučiť. Najťažšie je zbaviť sa nepríjemných pocitov
a odpustiť. Povedala by som, že najvyšší „level“ v tomto procese je obnovenie
partnerskej lásky a dôvery. Uznávam, že v rámci existujúceho vzťahu to nie vždy je
možné. Napríklad vtedy, ak neverný partner má v úmysle pokračovať v starom štýle
života. Aj tu je však vhodné odpustiť. Neznamená to zotrvať vo vzťahu, len prijať
skutočnosť a  emocionálne sa s ňou vysporiadať. Teda očistiť sa od hnevu,
nenávisti, ľútosti , túžbe po pomste; želať dobro sebe aj druhému a  ísť ďalej
svojou vlastnou cestou.