Puberta a iné neduhy
Piercing v pupku môže znamenať: „Už som veľká, mám právo na vlastný vkus“, ale aj: „Nevšímaš si ma, tak ťa aspoň naštvem!“ Je na dospelom, aby zakódovanú správu správne rozlúštil. Pred puberťákmi sú bezmocní najmä tí rodičia, ktorí zakladali svoju autoritu na nejakej umelej póze, alebo násilnom vynucovaní si poslušnosti. Od istého veku, kedy sa zvyšuje mentálna úroveň detí a ich kritičnosť, rodičom nič nedarujú. Nastavujú im ostré zrkadlo, ktoré je zároveň odrazom ich doterajšej výchovy, ktorú buď zvládli, alebo nezvládli.
1. Aké sú najčastejšie problémy s deťmi v puberte ?
Puberta je obdobie prevratných zmien, fyzických aj psychických. V priebehu relatívne krátkeho obdobia sa dieťa mení na dospelého. Stretnem chlapca od susedov a nevychádzam z údivu. Zrazu sa díva na mňa z úctyhodnej výšky meter osemdesiat, jeho donedávna detská tvárička je posiata vyrážkami a predtým dievčenský hlások začína mať silu chlapa. Až tak, že na chvíľu zapochybujem, či je to vôbec on a či mu nemám vykať… Vnímam to silne najmä preto, lebo som ho naposledy videla pred niekoľkými mesiacmi a vtedy bolo všetko inak. Rodičia, ktorí s deťmi existujú dennodenne, nedokážu tieto zmeny často ani postrehnúť. Je to, ako keď pozorujete rast kvetov. Len s odstupom času si uvedomíte, že nežné púčiky už rozvinuli svoj tvar do plnej zrelosti. Najväčšie problémy s deťmi v puberte majú práve tí rodičia, ktorí nevedia alebo nechcú akceptovať prebiehajúce zmeny. Bránia sa im, boja sa. V takom prípade dieťa rebeluje. Som presvedčená, že drzosť, arogancia, provokatérstvo je často len reakciou dospievajúceho dieťaťa na to, ako s ním komunikujú rodičia a iní dospelí. Ak ho poučujú („ja v tvojom veku…“), alebo usmerňujú zákazmi a príkazmi, bráni sa. Pubertálne dieťa je extrémne citlivé aj na zosmiešňovanie a kritiku, hlavne v súvislosti so svojim meniacim sa telom. Drobná poznámka otca typu „ nenapchávaj sa toľko, máš tučnú riť“ dokáže spustiť psychickú poruchu typu anorexie či bulímie (porucha príjmu potravy). V lepšom prípade sa to obíde bez jazvy na duši – záleží na tom, akú odolnú má dieťa psychiku. Dospievajúci taktiež neznáša , keď niekto bagatelizuje jeho problémy, neberie ho vážne a nepočúva, čo vraví. Rodič, ktorý má sám so sebou problém (manželský, pracovný či iný), môže byť menej vnímavý k tomu, čo mu dieťa chce povedať.
2.Stretli ste sa už aj s nejakými extrémnymi prípadmi správania sa detí v puberte?
Extrémne správanie je, ako som už povedala, mnohokrát následkom extrémneho prostredia v ktorom dieťa žije a výchovy, ktorá nespĺňa požiadavky pre zdravý rast. Spomínam si napríklad na konflikt medzi otcom a jeho trinásťročnou dcérou, ktorý vyvrcholil jej pokusom o samovraždu. Pritom išlo zdanlivo “o maličkosť“. Prísny a zásadový otec, dbajúci na morálku a česť, mal v mobile SMS-ky od svojej dobre ukrytej milenky. No a zvedavá dcéra raz neodolala a nakukla…
V mojej psychoterapeutickej praxi sa často stretávam s deťmi, ktoré ešte pred rokom boli vzorné , keď tu zrazu prišla puberta a „bum“! Všetko je zrazu inak. Túžia „odhodiť husličky“ a ísť svojou cestou, nedbajúc na prianie dospelých. V terapii je potom potrebné sa zaoberať nielen dieťaťom samotným, ale celým rodinným systémom a ďalšími vplyvmi okolia. Prehodnotiť spôsoby komunikácie, výchovné štýly dospelých, určiť nové hranice, pravidlá, rozdelenie moci…
3. Ako majú rodičia pristupovať k deťom v puberte, pokiaľ nimi naozaj lomcuje? Napr. v súvislosti s prvými kontaktmi s alkoholom, drogami, neskorými príchodmi domov, atď.?
Na to neexistuje nijaký zaručený recept. Sú deti, ktorým stačí raz povedať, že sa nám ich správanie nepáči a navyše je nebezpečné. Nemajú potrebu porušovať hranice. Iné naopak všetko zakázané neodolateľne priťahuje. Ďalšie sú alergické na to, keď rodičia stále po nich sliedia, vypytujú sa, vyzvedajú. O to urputnejšie bojujú za udržanie svojich tajomstiev. Priepasť medzi dieťaťom a dospelým sa tým len prehlbuje. To sa týka aj sexuality. Poznáte dialógy tohto typu: „ Čo je nové v škole? Nič. A čo tie cigarety vo vrecku? O nijakých neviem, asi mi ich tam dal kamarát“… Ak si rodič v jednej chvíli uvedomí, že dieťa odpovedá na jeho zvedavé otázky iba jednoslovne či vyhýbavo, je načase zamyslieť sa nad vzájomnými vzťahmi. A taktiež nad sebou samým. Mnohí dospelí to nezvládajú, rozčúlia sa, vylepia zaucho, alebo mávnu rukou v domnení, že snáď to raz prejde… Nechcem strašiť, ale pasívne čakanie na „odchod puberty“ sa niekedy môže predĺžiť až do tridsiatky. Nevraviac o tom, že existujú ľudia, ktorí nedozrejú nikdy.
4. Ak rozhovory a dobré slovo nepomáhajú, môžu rodičia pritvrdiť? Ak áno, tak ako?
To zasa zaváňa extrémizmom. Poznala som otca, ktorý svoju dcéru na noc zamykal v izbe. Na čo je to dobré ? Rodič by si mal ustrážiť, aby jeho tvrdosť či prísnosť bola vyvážená láskou a úctou k dieťaťu. Akcentom na jeho zodpovednosť a všetko pozitívne, čo sme v ňom pri výchove zasiali. Ak sa aj občas udeje nejaká facka, vezmime ju skôr ako naše chvíľkové zlyhanie, nie ako výchovný prostriedok.
5. Ako dlho trvajú najbúrlivejšie pubertálne prejavy, t.j. ako dlhé je najkritickejšie obdobie dozrievania?
Z hľadiska vývinovej psychológie ide o štádium, ktoré prebieha medzi 10. až 15. rokom života, pričom ako aj v iných obdobiach, aj tu existujú dosť výrazné individuálne rozdiely a tiež rozdiely medzi pohlaviami. Je známe, že dievčatá telesne, psychicky a pohlavne dozrievajú asi o dva roky skôr ako chlapci. U niektorých detí telesné a pohlavné zmeny nie sú sprevádzané temer žiadnymi psychickými rozladami, vzdorom a negativizmom (možno preto, že majú vrodene miernu povahu, alebo preto, že nemajú proti komu bojovať), kým u iných je toto štádium začiatkom nekonečného radu problémov a kríz dospelosti.