Andrea ma navštívila dva týždne po tejto príhode.  Potrebovala sa zbaviť čoraz silnejšieho strachu a samozrejme chcela tiež  vedieť, prečo sa jej takéto veci stávajú.  Strach sa vkrádal do jej duše pomaly, zato vytrvalo. Zistila, že dieťa viac pozoruje, že úzkostlivo sleduje jeho dych a ráno sa budí so strachom, či sa dožije večera.  Na výlete tak silno držala za rúčku malého Lukáška a nedovolila mu urobiť samostatný krok, až  začal revať a revať… To už vedela, že je zle, že takto to ďalej nepôjde.  Prvé čo sme urobili, keď mi Andrea rozpovedala svoj príbeh, bolo to, že sme si nakreslili rodinnú mapu.  Anamnestický rozhovor totiž ukazoval na pozoruhodné súvislosti.   V genograme  sme zachytili celkove  päť  generácií  a zistili, že  jeden z babkiných  synov,  jedenásťročný Adamko umrel tak, že ho niekto  sotil do vody.  V predchádzajúcej generácii prarodičov sme našli podobný motív. Prababka mala tuším desať detí, z toho prvý chlapček  zomrel  ako maličký. Volal sa Jožko a vraj bol veľmi chorý, viac informácií sme o ňom nemali. Prababka potom, nevedno z akého dôvodu,  dala meno Jožko aj ďalšiemu synovi, asi piatemu  v celkovej súrodeneckej konštelácii. Práve tento druhý Jožko spáchal samovraždu ako mladý chlapec. Nevieme, aký mal k tomu dôvod, čo bolo spúšťačom, ale ľudia v dedine v tom mali „jasno“- babka vraj urobila chybu, že pomenovala tohto syna rovnako ako  prvého.

       Babské povery alebo racionálne vysvetlenie? Náhoda alebo relatívna nevyhnutnosť?    Spomeňme ešte jeden maličký detail v celkovej mozaike príbehu: Andrea ako mladé dievča chodila s Jožkom, sympatickým chlapcom, do ktorého bola  veľmi zaľúbená. Až tak, že sama sebe sľubovala, že keď raz budú mať  spolu deti,  dá prvorodenému  meno po otcovi.  Vtedy vôbec netušila, že v jej rode už nejakí muži s podobným menom boli a aký bol ich osud.  V jej prípade „osud vyhodil výhybku“ a frajer Jožko sa skrátka vyparil. Tri roky za ním žialila, kým sa jej srdiečko upokojilo.  

     Vráťme sa ale k rodovej schéme.  Svetovo známy psychoterapeut Bert Hellinger, autor ešte známejšej techniky Rodinných konštelácií , v súlade s poslednými výskumami  v oblasti kvantovej fyziky tvrdí, že existuje tzv. všeobecné informačné pole, ktoré je všadeprítomné a prenikajúce celým vesmírom. V rámci neho existujú aj informačné polia  rodu, ktoré uchovávajú všetky poznatky o našich predkoch. V tomto informačnom poli nastáva  vplyvom rôznych  traumatických udalostí nerovnováha. Rozvody, choroby, smrť  a  s nimi spojené disharmonické energie  (smútku, pomsty, nenávisti …a i.)  majú tendenciu sa navonok manifestovať , pretože „chcú byť spracované“.  Podľa tejto teórie je totiž informačné pole rodu  „živé“  a ako také má tendenciu k homeostáze,  trvá  na opätovnom nastolení poriadku a rovnováhy. Buď si s ťaživými  emóciami  poradí ten, kto  ich pôvodne vyvolal,  alebo  niekto iný, spojený  nitkami príbuznosti, umožňujúcimi prístup  k tomuto informačnému poľu. Samozrejme  skôr podvedome než vedome.  Väčšina ľudí nechápe súvislosť medzi  alkoholizmom deda a pradeda a sklonom otca či syna k drogám alebo  gamblerstvu.  Nechápu ani očividný fakt, že v niektorých rodoch sa x- generácií dozadu všetci nenávidia, závidia si majetky, ubližujú si navzájom a v iných rodoch  zasa takýto problém nie je.   

     V súlade s týmito poznatkami  je Andrea tá, na ktorú „práve prišiel rad“.  Aj keď to ešte netuší celkom jasne, podvedome vie, že jej úlohou je uviesť jej rod  späť do rovnováhy, zmeniť chaos na poriadok  a tak  – ako hovorí Hellinger –  odstrániť bloky, cez ktoré nemôže prúdiť láska. Láska  je mocná čarodejka, vie odstrániť bloky aj z dávnej minulosti. Ak sa rozsvieti v nejakej rodine,  je nádej že všetky  predošlé, súčasné aj nasledujúce  generácie z nej  budú mať  úžitok.   Minulosť, prítomnosť či budúcnosť je relatívna, čas  nehrá rolu.  Keď sa počas spirituálnej terapie pozerám  po časovej osi späť do minulosti, vidím Andrein rod ako na dlani. Vidím čo sa stalo,  je to zaujímavé.  Andreina prababka  sa  so smrťou prvorodeného nielenže nezmierila, no miesto pokoja v duši začala kdekoho obviňovať. Identifikujem u nej nespracovanú  túžbu po pomste  za syna, ktorý ako „nevinný musel zomrieť“.  Zo žiaľu   dala meno Jožko aj ďalšiemu dieťaťu.    Ten – ako vieme – nasledoval brata, podvedome si berúc maminu energiu pomsty so sebou do hrobu.  Andreina prababka stratila ďalšieho syna. Miesto zmierenia a odovzdania sa do božej vôle  sa u nej  rozvinuli ďalšie silne zaťažujúce energie, tentoraz namierené voči nej samej. Až do konca života sa umárala sebaobviňovaním a sebanenávisťou a umierala vraj veľmi ťažko. Po nej  prevzala rodovú štafetu Andreina  babka. Ako som spomínala, jeden z jej  synov, malý  Adamko,  sa utopil.  Nejaký kamarát ho sotil do vody a on to neprežil, hoci  sa ho snažili zachrániť.  Babka bola teda tá, ktorej sa opakovala podobná situácia, vyvolávajúca u ľudí podobné (alebo navlas rovnaké) emócie. Hľadanie vinníka, túžbu pomstiť sa, obviňovanie seba aj druhých.  Andreina babka skrátka dostala šancu od života začať nanovo a lepšie, opraviť pôvodný nenávistný vzorec reagovania, lenže to – ako mnohí iní pred ňou- nepochopila.

     Teraz je na rade Andrea a jej syn. Samozrejme že nie je nutné, aby sa jej syn utopil, ako jej to predpovedala psychopatická starká  v autobuse. Mimochodom, bola ozaj psychopatická? Mala snáď sadistické sklony?  Podľa mňa chuderka  poriadne ani nevedela, čo vraví.  Skrátka vypla rozum, napojila sa na energetické pole dieťaťa a prehovorila akoby zo sna… Nie nesmejte sa, nestáva sa to len dementným babkám, ale  mnohým ľuďom.  Stáva sa, že občas hovoríme veci a nevieme racionálne vysvetliť prečo … potom precitneme a pomyslíme si  „to som jej (jemu) ozaj nemusel (a)  povedať“…

       Avšak  práve vďaka tejto  starkej a  otrasnému zážitku v autobuse si  Andrea konečne uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Všetky príhody z ďalekej aj blízkej minulosti, vrátane jej dávneho žiaľu za frajerom Jožkom a neodolateľná túžba pomenovať po ňom svojho syna,  neboli náhodné . Boli upozornením a túžbou Boha – dokonale inteligentného, živého energo-informačného poľa Vesmíru – po rovnováhe,  vyliečení a harmonizovaní rodových tráum. Tak sme na tom s Andreou pracovali, opravovali všetko, čo sa v rodovej schéme dalo opraviť, čo nám bolo dovolené.  A zároveň pracovali na odstránení Andreinho strachu metódou EFT (Emotional Freedom Technigues). To je veľmi dôležité. Jedine láskyplná  výchova, dostatočne podporujúca dieťa k samostatnosti a  zbavená zbytočných strachov  dáva predpoklad k tomu, aby dieťa ako je Lukáš, mohlo raz vyrásť v zdravú, šťastnú bytosť  a prevziať rodovú štafetu, naplnenú láskou a harmóniou.