Volám sa Miriam, som matkou 17 ročnej dcéry a 16 ročného syna. Vždy boli medzi nami dobré vzťahy a vzájomná dôvera. V posledných týždňoch však dcéra prestala so mnou komunikovať, zatvára sa v izbe, za celý deň nepovie ani slova. Bojím sa, čo z toho bude. Rozprávali sme sa o tom so synom a on  priznal, že vie, čo je vo veci.  Vraj sa vyspala s jedným, čo býva na našej ulici. Stretli sa možno raz- dvakrát a skončili v posteli.  Dcéra je teraz nešťastná, lebo dotyčný ju viac nechce vidieť. Vyhýba sa jej ten vagabund… nielen že  mi zneužil dcéru, ale aj náš vzťah  narušil.  Neviem čo ďalej a neviem ani, či sa mám priznať, že o tom viem. Manželovi som o tom nepovedala,   asi by ju zabil… V lete chcela ísť s kamarátkami na stanovačku a on ju  nechcel pustiť, vraj „aby to zle nedopadlo“. Ja hlúpa, ešte som ju vtedy obhajovala !

Nepochybujem, pani Miriam, že ste obetavou matkou, ktorej záleží na tom, aby dcéra bola šťastná. Viete pochopiť dcérine sny a túžby, ktoré sú napokon rovnaké,  aké ste mali aj vy v jej veku. Na druhej strane chápem aj vaše obavy. Každý dobrý rodič sa snaží deti chrániť pred zbytočnými problémami, ktoré súvisia s predčasnými sexuálnymi skúsenosťami, alebo nechceným tehotenstvom. Snaží sa ich varovať, vysvetľuje riziká, ktoré si deti pri svojej neskúsenosti ešte neuvedomujú . Dúfa, že dieťa bude „rozumné“, že si  vyberie pokiaľ možno čo najosvedčenejšiu, pohodlnú , bezpečnú cestu…  V tomto smere považujem za dôležité spomenúť niekoľko vzájomne súvisiacich bodov:

1. Prejdite si dozadu   uplynulých 17 rokov a položte si otázku: Bola som dcére dobrou matkou?  Môžem byť pre svoje dieťa vzorom tým  ako žijem, ako myslím, cítim a konám?  Je môj manžel – ako prvý a najdôležitejší muž v živote mojej dcéry – dobrým otcom? Môže byť pre dcéru vzorom muža, ktorého hľadá?  Prosím, buďte k sebe čo najúprimnejšia.  Vedzte, že všetky spomínané oblasti súvisia s tým, ako dcéra prijíma svoje rozvíjajúce sa ženstvo a či jej „vnútorný obraz“ muža, ktorý v sebe nosí, nie je náhodou pokrivený. My  rodičia máme veľký vplyv na to, či si dieťa zvnútorní morálne princípy, ktoré mu predkladáme  ako správne, pravdivé, dobré…  V rodinách, kde sa dieťa narodí povedzme šesť mesiacov po svadbe, len ťažko môže rodič presviedčať, že  je  správne so sexom  čakať až do sobáša.  Nevraviac už o rodinách, kde dieťa denne zažíva dôsledky nezodpovedného partnerského výberu, napríklad v podobe  otčima, ktorý podobne ako predchádzajúci otec všetkých mláti…
2. Položím vám ďalšiu otázku: Aká je vaša  autorita?  Spočíva  na princípe úcty a vážnosti , ktorú k vám dcéra prechováva?  Pokiaľ by bola založená len na  zákazoch a príkazoch, neuspeli by ste dlho. Zákazy sa vždy dajú obísť a autorita moci sa skôr či neskôr aj tak rozplynie. Tvrdím, že skutočná autorita rodičov nevzniká automaticky (možno len u celkom malých bezbranných detí), nedá sa dlhodobo vynútiť mocou, ale dieťa ju otcovi a matke udeľuje. Ono rozhoduje o tom, ktorý rodič je hodný úcty a ktorý nie. Deti staršie ako 12-13 rokov dokážu byť už v tomto smere dostatočne, niekedy až nemilosrdne kritické. 
3. Aké posolstvá o  sexe svojim deťom odovzdávate? Nie je jedno, či  rodič sám  považuje sex za niečo nechutné, nízke,  nepríjemné, alebo  naopak krásne,  radostné, život povznášajúce a cenné natoľko, že to nemožno rozdávať komukoľvek na požiadanie… Dokážete sa so svojou dcérou o partnerstve, rodičovstve a sexualite úprimne  zhovárať ? Dokážete to bez výstražne zdvihnutého ukazováka a uvádzania hrozivých prípadov?

Domáce i zahraničné výskumy, týkajúce sa sexuálneho správania mladistvých informujú o tom, že priemerný vek, v ktorom  dochádza k prvému sexuálneho styku,  je v dnešnej dobe 17 rokov. Jedno, či dievča či chlapec, či žije v meste, alebo na vidieku, v tomto smere väčšie rozdiely nie sú. Je však pravdou, že tá časť mládeže, ktorá má zvnútornené kresťanské princípy,  sa so sexom až tak neponáhľa, hoci stretávanie sa chlapcov a dievčat  v tomto veku  a ich citové zbližovanie treba považovať za  prirodzené. Veď práve taká príležitosť, akou je napríklad spoločné stanovanie v partii preverí kvalitu ich vzájomných vzťahov, hĺbku ich morálnych presvedčení, zodpovednosť k sebe i k druhým…

       Pani Miriam, bez ohľadu na to, či ste v horeuvedenom „teste rodičovstva“ uspeli, bolo by na mieste  porozprávať sa s dcérou o tom, čo sa jej stalo. Pomôcť jej spracovať nepríjemnú skúsenosť, ale bez zbytočného moralizovania, príkazov, zákazov, bez dávania nevyžiadaných rád.   

      Z vášho listu však zaznieva ešte jeden problém:   Manželovi vraj o tom nemôžete povedať, lebo…  Nuž, ľahké je nadávať a zakazovať- oveľa ťažšie je byť ideálnym vzorom muža, ktorého každá dospievajúca dcéra podvedome hľadá.  Chápem vaše obavy, otcovia sú na dcéry  zvlášť citliví. Ale ak mu skutočne  záleží na dcérinom šťastí, mal by vedieť, čo sa jej stalo, pomohlo by mu to k hlbšiemu porozumeniu súvislostiam.   Zdá sa, že vo vašej rodine patrí zatajovanie dôležitých skutočností k akémusi  „bontónu“.  Každý z vás si myslí: „To mu / jej nemôžem povedať… aby si o mne nemyslel/ nemyslela niečo zlé”.  Je to hra na dobrú rodinu, na  bezproblémové vzťahy. Brat musel sestre sľúbiť, že to nikomu nepovie, vy ste  sľúbili synovi, že to nikomu nepoviete a teraz keď to spolu preberáme,  porušujete aj  svoj sľub. Ale zároveň to chcete zatajiť pred manželom. Skoncujte prosím s touto neúprimnou hrou a pozhovárajte sa aj s manželom o tom, čo sa deje.  Možno nastane prechodná „búrka“, ale po nej – ako to už býva-  je šanca na čistejší vzduch.